Výtvarný dialóg pri príležitosti Mesiaca česko-slovenskej kultúrnej vzájomnosti. 19. 9. – 18. 10. 2024, vernisáž 19. 9. 2024 o 18:00 | Slovenský inštitút v Prahe (Hybernská 1, Praha 1)
V Galérii Slovenského inštitútu sa v komornom formáte odohrá priateľské stretnutie: Ján Berger (*1944), ktorý sa narodil v Čechách a žije a tvorí v Bratislave, bude vystavovať s Jiřím Sopkom (*1942), ktorý sa narodil na Slovensku a žije a tvorí v Prahe.
Oboch spája akademická kariéra profesorov na VŠVU, prípadne na AVU, odkiaľ sa poznajú aj osobne. Obaja patria k rovnakej generácii, obaja sú maliari, obaja figuralisti a obaja sú tým, a to je tu rozhodujúce, čo sa bežne nazýva pojmom koloristi. Kolorista je umelec, pre ktorého farba zohráva takú dôležitú úlohu, že ak by dielo bolo reprodukované čiernobielo, stratilo by podstatnú časť svojho zdelenia. Kolorizmus ide ruka v ruke s oslobodením farby od jej popisnej funkcie. Inicioval ho na začiatku moderny Vincent van Gogh, po ňom nasledovali Pierre Bonnard a Henri Matisse a z tejto francúzskej tradície vyšli Jiří Sopko aj Jan Berger. To, čo spája Bergera a Sopka, ako aj spomínaných predchodcov, je skúmanie možností farby spolu s osobným a veľmi odlišným pohľadom na svet.
Bergerovou témou je akýsi intímny pohľad na človeka a na jeho svet. To je aj téma jeho vizionárskych obrazov. V nich sa jeho pohľad na svet zdá byť utkaný zo spomienok na veci dávno minulé, na mýty, na veci videné, na veci precítené. Jeho obrazy sa vzpierajú signálnej reči, ktorá v Sopkovom diele uľahčuje vstup do obrazu. Bergerov obrazový svet je vytvorený zo škvŕn a ťahov štetca rôznych farieb, rôznych priestorových orientácií a nespočetných farebných kontrastov. Materiálny svet sa odhmotňuje. Divák si ho pomaly a postupne skladá z malých, ťažko dešifrovateľných fragmentov do často viac tušených ako s presvedčivosťou rozpoznaných motívov a do bohatej škály nálad. Vzniká pri tom spleť asociácií: niekde vlhkosť tienistej záhrady, niekde náznak pekelnej jamy a inde vizualizovaná nekonečná sladkosť.
Sopko maľuje plošne, trochu prehnane by sa dalo povedať kolážovito, akoby sa obrazový svet skladal z rôznych monochromatických foriem. Jeho obrazový priestor je vytvorený žiarivosťou a teplotou alebo chladom veľkoryso poňatých farebných plôch. Veľký význam má pnutie elegantne zakrivených alebo rovných línií, ktoré tvoria kraje farebných polí. A tak si jeho obrazy už z diaľky vynucujú pozornosť svojou jasnosťou podobnou plagátom Henri de Toulouse-Lautreca. Sopko pochádza zo sveta absurdity, ktorý má svoje korene v dobe normalizácie, ktorá sa začala po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Človek je v Sopkových obrazoch vystavený vysokému napätiu, ktoré tu generujú sily kontrastov nelomených farieb. Vzniknutej energii farieb budú všetky obrazové objekty naďalej vystavené a budú sa s ňou musieť vysporiadať.
Jedným z čarov stretnutia týchto dvoch veľkých koloristov na jednom mieste a v jednom čase spočíva v protikladoch, ktoré ich diela charakterizujú.
Ján Berger (*1944 v Třinci) je synom evanjelického farára, ktorý bol ako politický väzeň uväznený v Osvienčime. Od roku 1964 študoval na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave. V roku 1968 absolvoval študijnú cestu do Švajčiarska. Od toho istého roku vyučoval kreslenie na Škole umeleckého remesla v Bratislave a od roku 1987 na VŠVU. V roku 1994 bol vymenovaný za profesora a pôsobil až do roku 2008. Hlavným motívom v tvorbe Jána Bergera je ľudská postava, zasadená do prírodného alebo umelo vytvoreného prostredia, akési krajiny duši. Tento svet získava svoju pôsobivosť prostredníctvom autorových vízií farieb a svetla. Bergerova tvorba, so svojou špecifickou citlivosťou na farby a svetlo, nachádza najbližšiu príbuznosť v dielach Miloša A. Bazovského alebo v raných prácach Cypriána Majerníka. Bratom Jana Berga bol hudobný skladateľ Roman Berger.
Jiří Sopko (*1942, Dubove, Podkarpatská Rus) navštevoval základnú školu najprv v Dunajskej Strede. Okolo roku 1950 sa rodina kvôli politickým čistkám presťahovala do Kladna. Jeho otec, právnik v štátnych službách, musel pracovať v ťažkom priemysle. Od roku 1956 Sopko navštevoval Výtvarnú školu Václava Hollara v Prahe a následne Akadémiu výtvarných umení u profesora Antonína Pelca. Pelc mu daroval monografiu o Jamesovi Ensorovi, ktorá mala významní vplyv na jeho budúcu tvorbu. Sopko vďačí Pelcovi aj za študijný pobyt na Cypre. Ten sa mal stať rozhodujúcim pre Sopkov vzťah k svetlu a farbe. Udalosti roku 1968 viedli ku grotesknému, trpko zlovestnému obrazu človeka. Od roku 1986 sa Od roku 1986 sa výber tém upokojil a zobrazovanie postavy sa vyznačovalo kontempláciou a introspekciou. V rokoch 1990 - 2016 bol Sopko profesorom na pražskej akadémii a v rokoch 2002 - 2010 aj rektorom.
