V čase pripomínania si 30. výročia zásadnej politickej a spoločenskej zmeny, ktorú priniesol 17. november, si pozorný pozorovateľ českej, ale i slovenskej politickej a žurnalistickej scény musel všimnúť, že rola Alexandra Dubčeka v novembrových udalostiach 1989 sa akosi dostala do úzadia.
Pritom to bol práve Alexander Dubček, ktorý do prepukajúceho revolučného politického diania na Slovensku a vo vtedajšej Československej socialistickej republike razantne vstúpil už 14. novembra 1989.
Podľa spomienky M. Kusého v záverečný deň procesu s „Bratislavskou päťkou“, keď išiel informovať dav pred bratislavským Justičným palácom, „spolu s ním vyšiel Dubček a zhromaždená masa ľudí začala spontánne volať, aby niečo povedal. Vzali ho na ramená a on hovoril z ich ramien. Hovoril o politických právach, slobodách, a teda na tému, ktorá súvisela s tým procesom.“ Kusý uviedol, že to bol „vlastne aj prvý politický prejav na verejnej manifestácii znamenajúcej vlastný začiatok revolučných zmien v novembri 1989 na Slovensku.“
Na Albertove po boku študentov
Priam symbolicky sa Alexander Dubček ako jediný z neskorších hlavných politických protagonistov manifestácií po 17. novembri osobne zúčastnil na pochode študentov na Albertove v tento prelomový deň. Mohol tak osobne zažiť vzrušenú atmosféru manifestácie mládeže a zaznamenať spontánny pozitívny záujem o svoju osobu. V dôsledku obavy, že A. Dubček na manifestácii vystúpi, ho príslušníci ŠtB zadržali a s jeho spoločníkmi predviedli na stanicu Zboru Národnej bezpečnosti s nápisom „Palác kultury“, pričom jeho spoločníkov prepustili a on bol zadržiavaný a vypočúvaný až do 21. hodiny. Bola to posledná akcia ŠtB proti Alexandrovi Dubčekovi. Jej zásah však vôbec nebol nežný. V. Slavík v tejto súvislosti na celoslovenskom seminári Cesty k novembru 1989, aktivity Alexandra Dubčeka pri príležitosti desiateho výročia pádu totality povedal: „Máme už desať rokov po novembri, ale kto či v ktorom dokumente či vystúpení sa zmieňuje o tom, že prvým zadržaným bezpečnosťou dňa 17. novembra v Prahe bol Alexander Dubček?“ Nezaznamenal som, že by sa to pripomínalo pri 30. výročí Novembra.
Jeho vianočný prejav bol vyslobodením sa zo strachu
Dubček bol ten, čo podľa jedného zo zakladateľov VPN zásadným spôsobom pomohol dosiahnuť psychologický zlom v spoločnosti. Prvé veľké verejné vystúpenie lídra obrodného procesu z r. 1968, ktoré sa uskutočnilo na Námestí SNP 23. novembra 1989, M. Bútora nazval politicky najväčšou bombou. To, „čo sa ... odohralo s Alexandrom Dubčekom zostúpeným priamo z nebies,... z nebytia ..., pretože ten človek dvadsať rokov neexistoval, nebol, nielen politicky, ale aj ľudsky bol odsunutý do neexistencie“, líder VPN komentoval ako odkliatie, ako vyslobodenie sa zo strachu. Dubčekova prítomnosť mala podľa jeho hodnotenia „preukázať, že verejnosť proti násiliu nespochybniteľným spôsobom koordinuje všetky významné politické zložky opozície. Chceli sme dať najavo vedeniu strany, tomu vedeniu strany, ktoré ešte deň predtým hovorilo so zástupcami študentov arogantným tónom ..., že má proti sebe zjednotenú opozíciu... My sme len potrebovali dať dostatočne jasný signál, akú cenu bude treba zaplatiť za eventuálny násilný zásah.“
Spolu s Havlom symbolmi revolúcie
Inak povedané, prítomnosť a vystupovanie A. Dubčeka na mítingu na námestí SNP a následne aj na mítingoch v Prahe mali pre úspech VPN, ale aj OF, pre dosiahnutie prelomu vo verejnej mienke, pre zvýšenie nátlaku na vedenie KSS i KSČ podstatný a nezameniteľný význam. Dubček bol nezastupiteľnou mobilizačnou silou, ktorá pomáhala plniť námestia. Reprezentoval spojenie dvoch základných zložiek opozície, ktorú predstavovali na jednej strane najmasovejšie na ľudských právach obmedzovaných a šikanovaných státisícov z KSČ vylúčených reformných komunistov a ich príbuzných a na druhej strane disidenti združení v Charte 77 a občianske hnutie, ktoré sa okolo nej formovalo. To sa prejavilo v symbolickej a štátno-mocenskej rovine tým, že sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia a Václav Havel prezidentom republiky. Líder Občianskeho fóra na takomto spojení trval.
Varoval pred jakobínskymi tendenciami
Dubček hneď pri prvom vystúpení 23. novembra formuloval dôležité posolstvo, ktoré sa potom opakovalo aj v ďalších jeho verejných prejavoch: „Pri tomto ľudovom, občianskom hnutí je potrebné chrániť vaše rady pred extrémnymi heslami, tendenciami, ktoré by mohli viesť ku konfrontačným stretom“. Zdôraznil, že „nič horšie by sa nemohlo stať pre novú obrodu“. Apel na pokoj a umiernenosť urobil A. Dubček napriek tomu, že bol najznámejším a najstráženejším politickým nepriateľom normalizačného režimu a najsilnejším príkladom a zároveň symbolom ľudského a politického ponižovania množstva ľudí za pookupačného normalizačného režimu a celkom prirodzene mohol túžiť po revanši. Dubček sa týmto svojím postojom stal vzhľadom na svoj veľký politický a emocionálny vplyv, ktorý sa po jeho dvadsiatich rokoch v nedobrovoľnom politickom ústraní znovu vynoril, jedným z kľúčových garantov „zamatového“ či „nežného“ charakteru novembrovej revolúcie, odmietania objavujúcich sa jakobínskych a revanšistických tendencií, čo bol jeden z rozhodujúcich faktorov hladkého odovzdania moci.
Svojimi chybami sa trápil do konca života
Dubček sa týmto všetkým stal mimoriadne dôležitým a nezastupiteľným aktérom Novembra. A to aj napriek tomu, že v roku 1968 pod brutálnym sovietskym nátlakom spolu s ďalšími členmi vedenia strany a štátu (s výnimkou F. Kriegla) podpísal Moskovský protokol, že v r. 1989 rovnako pod nátlakom podpísal tzv. obuškový zákon a že po odstavení z funkcií súhlasil s vyslaním za veľvyslanca do Turecka. Vtedy to davom zhromaždeným na námestiach ani lídrom revolúcie evidentne nevadilo. Dubček bol spontánne prijímaný ako zosobnenie nádeje na lepšiu, slobodnejšiu a demokratickejšiu spoločnosť, ktorú predstavoval celosvetovo sledovaný a uznávaný obrodný proces v r. 1968, a ako martýr vzdorujúci normalizačnému režimu a nevzdávajúci sa svojho humanistického presvedčenia. Lídri revolúcie nemohli ignorovať Dubčekovu, ako sa na jeseň 1989 vyjadril Ján Budaj, „politickú mohutnosť“. Radi ho využili ako mobilizačnú silu v novembri, ako nositeľa politického konsenzu i ako politického ťahúňa VPN v parlamentných voľbách 1990 po tom, čo sa v marci dostala na prah zvoliteľnosti. Dubček získal vo voľbách do Snemovne národov FZ v Západoslovenskom kraji 92,32% preferenčných hlasov, druhý kandidujúci za ním iba 20,48%. V percente preferenčných hlasov predstihol Dubčeka iba federálny premiér M. Čalfa, ktorý ich dosiahol 92,69%.
Po 30 rokoch akoby zase neexistoval
Jeho spomenuté tri omyly, ktoré trpko oľutoval a sužoval sa nimi do konca svojho predčasne a tragicky ukončeného života, však zrejme vadili 30 rokov po revolúcii, ktorej bol kľúčovým aktérom. Dubčekova pozitívna rola v novembri 1989 sa v rôznych reláciách a diskusiách spomínala iba okrajovo, ak vôbec. Dominantne sa dnes rozoberajú iba jeho hriechy bezprostredne po sovietskej okupácii. Nie je priestor na hľadanie príčin tohto politického fenoménu. Preto si dovolím iba záverečné konštatovanie, že taká veľká historická udalosť, akou je 17. november, nepotrebovala na potvrdenie svojho významu po 30-tich rokoch „upozaďovanie“ alebo zamlčiavanie jedného z jej najvýznamnejších aktérov. November predsa otvoril priestor pre demokratický a slobodný politický vývin slovenskej i českej spoločnosti.
O AUTOROVI
Peter Weiss (narodil se 7. července 1952) je slovenský diplomat, od roku 2013 je velvyslancem Slovenska v České republice.
Vystudoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského. V letech 1975 až 1989 pracoval na Ústavu marxismu-leninismu ústředního výboru Komunistické strany Slovenska (KSS). Od roku 1984 byl vědeckým tajemníkem.
Po Listopadu 1989 se stal předsedou KSS. V roce 1990 byl jedním z hlavních iniciátorů transformace KSS na sociálnědemokraticky orientovanou Stranu demokratickej ľavice (SDĽ) a až do roku 1996 byl jejím předsedou.
Po neshodách v roce 2002 SDĽ opustil a založil Sociálnodemokratickou alternatívu (SDA). Ta ale v parlamentní volbách v roce 2002 neuspěla a v roce 2004 se sloučila se stranou SMER.
V letech 1990 – 2002 byl poslancem Slovenské národní rady, v letech 1992 – 1994 byl jejím místopředsedou. Po odchodu z aktivní politiky byl činný jako vysokoškolský učitel a publikoval v různých médiích.
Pak se do politiky vrátil, v letech 2009 až 2013 působil jako velvyslanec v Maďarsku, od roku 2013 je velvyslancem v Česku.
Je podruhé ženatý a má dvě děti.
reklama
