Ľubica Laššáková je žena rozkročená do více stran i zájmů. Rodačka ze slovenských Piešťan působila dlouhá léta v rozhlase, pracovala ve Státní vědecké knihovně, v letech 2018–2020 zastávala post ministryně kultury. Teď je za HLAS-SD členkou Národní rady SR, zajímá se o sociální témata a podporuje studenty, kultura ale zůstává její srdeční záležitostí.
Působíte v Národní radě za HLAS-SD, nicméně máte za sebou i post ministryně kultury. Předpokládám, že vás tato oblast zajímá i nadále. Jaké domácí počiny vám udělaly v posledním roce radost?
Vzťah ku kultúre a umeniu sa nedá naučiť. Buď to v sebe máte, alebo nie. Spomínam si, že dokonca som hrávala v školskom ochotníckom divadle už v základnej škole. Obzvlášť s láskou spomínam na predstavenie, ktoré režisérka Lokvencová pripravila na motívy českej rozprávky Čert a Káča. Zahrala som si tam hlavnú postavu Katarínky spolu s učiteľom matematiky. Porozumeli sme si aspoň na javisku, keďže matematika nebola nikdy mojím obľúbeným predmetom. Kultúre sa venujem vlastne celý život. Roky som bola predsedníčkou komisie kultúry ako poslankyňa vyššieho územného celku a s kultúrou bola spojená aj moja takmer 25-ročná práca redaktorky a moderátorky (vtedy) Slovenského rozhlasu. Nepohrdnem dobrým filmom, ale preferujem divadlo, pretože tam cítite ten bezprostredný kontakt s umelcom na javisku. Je skoro hmatateľný. Čítate mu z tváre, prežívate emócie spolu s ním pár metrov od neho, oslovuje vás jeho priamy pohľad, mimika, úsmev, slzy… Štátna opera v Banskej Bystrici, v meste, v ktorom žijem, má mimoriadne kvalitný repertoár a dáva si záležať aj na obsadení. Má výborných domácich interpretov, laureátov mnohých ocenení a len celkom nedávno bola bystrická opera svedkom mimoriadneho koncertu nositeľov Medzinárodnej ceny Gabriely Beňačkovej. Umelci z Japonska, Česka, USA, Kórey a iných krajín zanechali dojem, z ktorého človek môže čerpať celé týždne. Štátny komorný orchester v Žiline, Slovenská filharmónia v Bratislave ponúkajú skvelé koncerty a výbornú príležitosť vyžiť sa koncertným umením. Snažím sa nevynechať premiéry zvučných diel, v posledných mesiacoch operetu Netopier, opery Aida, Andrea Chénier, Turandot nebo muzikály Mníšky, Na skle maľované v Divadle Andreja Bagara v Nitre. No, veru si ani momentálne na všetky za posledný polrok nespomeniem. Druhým protipólom je kniha. To je taká intímna záležitosť, kamarátka do pohody i nepohody. Nemusíte pätu z domu vytiahnuť, stačí mikina a rifle, tichý kútik v dome a ide sa na to. Mám rada literatúru, ktorá poskytne fakty (tie „ružové“ romány sú pre mňa stratou času, nech mi ich autori prepáčia – nečítam ich). Doslova si vychutnávam knihy, ktorých autorov osobne poznám, to sa číta úplne inak. Jozef Banáš, Miloš Jesenský, Janko Riapoš, Gusto Murín a mnoho ďalších. Sú to aj v súkromí skvelí ľudia a je pre mňa sviatkom rozprávať sa s nimi. No a potom je tu ďalšia zaujímavá kapitola môjho obľúbeného čítania, a to sú zbierky našich známych slovenských textárov. Kamil Peteraj, Boris Filan či môj bývalý rozhlasový kolega Ľuboš Zeman (písal texty piesní aj pre Karla Gotta či Věru Špinarovú).
S prezidentem SR Petrem Pellegrinim.
Jak byste zhodnotila aktuální vývoj na slovenské kulturní scéně, která prochází nesnadným obdobím?
Pozrite, kultúra už od prapočiatku reflektuje život doby. Je zrkadlom svojej spoločnosti. Zrkadlo vám vždy ukáže aj to dobré, hodnotné, ale aj to boľavé a neatraktívne, čím sa navonok nikto sám nechváli. Kultúra rovnako vyzdvihuje aj haní, hľadí do očí a hovorí pravdu, ak môžem parafrázovať citát jedného známeho herca o herectve. Preto to nikdy a v nijakej spoločnosti nebude mať ľahké. Dôležité je, aby nás pri obhajovaní kultúry nestrhli emócie natoľko, aby sme stratili zdravý rozum a triezvy úsudok. Potom by sme neboli dobrými obhajcami ani kultúry, ani nijakého iného svojho záujmu.
Co si myslíte o odvolávání některých šéfů významných institucí (SND, SNG, Slovenského literárního centra...)?
Čo sa týka personálneho „preobsadzovania“ (aby som použila divadelnú terminológiu), je pravda, že v ostatnom čase dochádza k viacerým zmenám na riaditeľských postoch kultúrnych inštitúcií na Slovensku. Viete, k týmto zmenám by skôr či neskôr došlo. Momentálne sú však v našej spoločnosti vnímané – aj pre svoju početnosť v pomerne krátkom čase – dosť rozporuplne, lebo u mnohých ľudí, ktorí sú v kontakte s kultúrou ako jej tvorcovia, konzumenti či len ako pozorovatelia, vyvolávajú veľa otázok. Tie sú pravdaže na mieste. V konečnom dôsledku na mnohé z nich odpovie audit, na iné zase kvalita práce nových riaditeľov a výsledky, ktoré pre kultúrnu obec prinesú. Takže zatiaľ by som nerobila nijaké predčasné závery a najmä by som dbala na to, aby vášne okolo kultúry nepredstihli tie, ktoré má vytvárať samotná kultúra.
Slovenští umělci udržují nadále kontakty s českými, což je dobrá zpráva. Vznikají česko-slovenské filmy, vaše divadelní inscenace hostují v Česku a naopak, totéž se týká koncertů. Dá se podle vás v téhle vzájemně podnětné spolupráci ještě něco vylepšit?
Určite áno. Sme takí príbuzní mentalitou, kultúrou, životom, že vzájomné dopĺňanie je nenápadné, prirodzené a veľmi osožné. Do Prahy som chodievala často a rada, moji kolegovia, vtedajší ministri kultúry ČR, boli veľmi príjemní a sčítaní ľudia a naše československé kultúrne podujatia mali vysokú úroveň a prínos pre bežných konzumentov aj pre tvorcov kultúry. Osobitne rada spomínam na početné koncerty a veľkolepé oslavy stého výročia vzniku Československej republiky alebo na Rok Milana Rastislava Štefánika, ktorý som mala česť pripraviť z našej slovenskej strany a potom veľmi vhodnou spoluprácou s českými partnermi dať podujatiu „šmrnc“, ktorý si nepochybne táto osobnosť československých dejín zaslúži. Práve tieto intenzívne vzťahy mi momentálne dosť na obidvoch stranách, českej i slovenskej, chýbajú. Snažím sa však svojou troškou prispieť k našim vzájomným vzťahom. Sponzorujem medzinárodnú dejepisnú súťaž študentov českých a slovenských gymnázií s názvom Od Postupimu po Helsinky. Organizátori z gymnázia v Chebe robia záslužnú prácu a ja im v tom veľmi držím palce.
Máte blízko i k médiím. Delší čas jste coby vystudovaná novinářka strávila ve slovenském rozhlase. Co vám tahle práce dala do dalších kariérních let?
Vyštudovala som rozhlasovú žurnalistiku a mala som to šťastie, že som štvrťstoročie pracovala v oblasti, ktorú som nebrala len ako zamestnanie, ale aj ako povolanie. Rozhlas ma naučil zodpovednosti k poslucháčom, dochvíľnosti a profesionálnemu prístupu k získavaniu aj odovzdávaniu informácií. Novinár musí byť všímavý, inak nie je novinár. Mal by si všimnúť to, okolo čoho ľudia iných profesií prejdú bez povšimnutia. No a tento záujem o dianie v každej oblasti života mi zostal dodnes. Prioritne som sa v práci redaktorky a moderátorky zaoberala sociálnou politikou, umením, kultúrou a históriou. Ešte ako študentka som pracovala počas prázdnin ako lektorka na hrade Krásna Hôrka, bola to pre mňa škola styku s ľuďmi aj túžba dozvedať sa i niečo viac, ako písali lektorské príručky. Zostalo mi to doteraz. Vzťah k histórii a tradíciám. Mnohé tieto skúsenosti som zúročila ako ministerka kultúry vo vláde Petra Pellegriniho, súčasného prezidenta, keď sme výraznou niekoľkomiliónovou sumou prispeli k obnoveniu krojového vybavenia a vybavenia hudobnými nástrojmi stovkám folklórnych súborov a skupín na Slovensku. Dodnes ma hreje pri srdci, keď sa po festivaloch pri mne zastavia muzikanti, speváci či tanečníci a oslovia ma „pani ministerka, pozrite, tancujeme v krojoch, na ktoré ste nám dali vy peniaze“. Je to mimoriadne hrejivý pocit… No a práca v rozhlase ma naučila ešte jednej veci – počúvať tých druhých. Ak som chcela zo svojich hostí pri mikrofóne dostať maximum – bolo nutné ich nechať hovoriť. Bohužiaľ, dnes som v mnohých rozhlasových, aj televíznych reláciách svedkom pravého opaku. Ja tomu hovorím strieľajúci a štekajúci moderátor. Neprofesionálne a neseriózne.
Věnujete se řadě aktivit, charitě a politické práci. Co vám spolehlivě vyčistí hlavu?
Dobré divadelné predstavenie, dobrá kniha, príroda a naše milované vnúčatá. Mám to šťastie, že mesto, v ktorom žijem – Banská Bystrica, leží naozaj v srdci našich krásnych hôr. Kremnické pohorie, Skalka, Nízke Tatry, Starohorské vrchy, Poľana. Rada lyžujem a keďže najbližší vlek máme ani nie 5 kilometrov od domu, možnosti nie sú obmedzené časom ani vzdialenosťou. Aj obyčajná pešia prechádzka je vynikajúcim ventilom na stres. Ale na prvom mieste sú naše vnúčatá. To je relax, oddych, úsmevné príhody a často návrat do mojich detských čias. Niektoré hry, našťastie, čas neodvial, a tak pletieme venčeky z púpavy a hráme meno, mesto.
Máme za sebou první měsíce nového roku. Co byste slovenské společnosti přála do těch dalších?
Upokojenie, viac sedliackeho rozumu a veľa zdravia, aby sme tie predchádzajúce želania zvládli.
Autorka je redaktorkou Deníku
CV BOX
Ľubica Laššáková (narodila se 18. srpna 1960 v Piešťanech) je poslankyní NR SR za HLAS-SD a exministryně kultury.
Vystudovala Katedru rozhlasové a televizní žurnalistiky Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, v roce 1986 absolvovala rigorózní zkoušku s prací Mezinárodní rozhlasová a televizní tvorba a spolupráce.
V letech 1983–1985 pracovala jako zástupkyně šéfredaktora oborového časopisu, poté byla dva roky na mateřské. Následně působila do roku 2011 na různých pozicích ve Slovenském rozhlase. Poté byla postupně programovou manažerkou Parku kultury a oddechu Banská Bystrica, přednostkou Okresního úřadu v v Banské Bystrici a manažerkou ve Státní vědecké knihovně v Banské Bystrici.
V roce 2013 byla zvolena za poslankyni Banskobystrického samosprávního kraje, o rok později i poslankyní městského zastupitelstva v Banské Bystrici. Obojí vykonávala až do března 2018, kdy byla jmenována ministryní kultury. Tou byla do března 2020 a po předčasných parlamentních volbách v roce 2023 usedla coby poslankyně do Národní rady SR.
Žije v Banské Bystrici, je vdaná, má dvě děti a čtyři vnoučata.
