Jánoš Esterházy (14. 3. 1901 VeĽké Zálužie – 14. 3. 1957 Mírov) patril k starobylému rodu. Prvé zmienky o rode Esterházyovcov sú z 12. storočia v spojení s uhorským kráľom Belom III. Vždy sa držali v blízkosti vládnuceho kráľovského rodu, posledné storočia v blízkosti Habsburgovcov. V lepších aj v horších časoch.
V novembri 1992 oslavoval Otto von Habsburg, vtedy poslanec Európskeho parlamentu, svoje 80. narodeniny v kruhu mnohých pozvaných. Bol som medzi pozvanými a oslavy sa konali v sídelnom zámku rodu Esterházyovcov v Eisenstadte v Rakúsku. Esterházyovci sa držali v blízkosti vládnuceho kráľovského rodu (slúžili kráľovi), ale svoje postavenie využívali na vytvorenie diel, zanechanie skutkov, ktoré zostali zapísané v dejinách. V roku 1637 vybudoval uhorský palatín Mikuláš Esterházy Kostol (dnes Katedrálu) sv. Jána Krstiteľa v Trnave. V roku 1652 padli štyria z rodu Esterházyovcov v bitke proti Turkom pri Vozokanoch, keď oslobodzovali asi 150 zajatcov, ktorých Turci viedli do otroctva zo vpádu do slovenských dedín v okolí. Pozostatky padlých Esterházyovcov sú pochované v krypte katedrály v Trnave. Imrich Esterházy bol ostrihomský arcibiskup a uhorský primas. V roku 1741 v Bratislave korunoval Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú.
Kultúrna angažovanosť
Rod Esterházyovcov bol známy kultúrnou angažovanosťou zvlášť preto, že Pavol Anton Esterházy a hlavne Mikuláš I. v rokoch 1761 až 1790 mali na svojom dvore Josepha Haydna. Na objednávku stihol Haydn, zakladateľ klasicistickej hudby, za 30 rokov vytvoriť svoje najdôležitejšie diela. Franz Liszt, ktorého otec bol správcom statku na majetku Esterházyovcov, bol za ich mecenášstva ďalší talentovaný hudobník na ich dvore. Franz Schubert bol učiteľom hry na klavíri pre mladé grófky Karolínu a Máriu. Rôzni stavitelia, architekti a iní umelci boli po stáročia v službách rodiny, ktorá ich talent využívala a svetu objavovala. Tak vzniklo asi 60 zámkov, 110 kostolov, niekoľko škôl a domovov pre starších, rozložených do všetkých kútov vtedajšej monarchie.
Predstaviteľ Maďarov
Koniec rakúsko-uhorskej monarchie rozdelil ich majetok do viacerých následníckych krajín s rôznym právnym osudom. Talent rodu pre veci verejné sa však čoskoro opäť prejavil. Gróf Jánoš Esterházy zostal v Československu a v 30. rokoch sa stal predstaviteľom Maďarov v republike a poslancom parlamentu. Po rozdelení republiky sa stal poslancom Slovenského snemu. Je známe, že Jánoš Esterházy ako jediný poslanec hlasoval proti zákonu o deportácii Židov zo Slovenska. Viacerí iní poslanci, ktorí mali výhrady k zákonu, sa zdržali hlasovania alebo vyšli z hlasovacej miestnosti. V iných prípadoch však Esterházy vystupoval protižidovsky a napriek jeho hlasovaniu pri zákone o deportáciách nie je v židovských kruhoch hodnotený pozitívne. Vo svojej politickej činnosti aj vo verejných vystúpeniach po rozpade monarchie sa snažil pôsobiť zmierlivo v rámci politickej línie vtedajšej maďarskej politiky aj maďarskej menšiny v Československu. Tá smerovala k rozdeleniu Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko. Slovenská vláda vojnového slovenského štátu uplatňovala voči Maďarsku princíp reciprocity. Ak v Maďarsku zadržali predstaviteľa slovenskej menšiny Emanuela Böhma, na Slovensku zadržali Jánoša Esterházyho. V novembri 1938 Esterházy ako predstaviteľ maďarskej menšiny vítal v Košiciach admirála Horthyho. Dnes už Košice nie sú mestom s významným podielom maďarskej menšiny.
Gulag a rozsudok smrti
Po prechode frontu sa Esterházy prihlásil na polícii ako poslanec Slovenského snemu. Polícia ho zadržala a začali ho vyšetrovať. Pred skončením vyšetrovania si Esterházyho vyžiadala sovietska posádka v republike a odviezla ho do Moskvy. Tam ho neskôr odsúdili na 12 rokov gulagu. Paradoxne, to mu zachránilo život. V Bratislave ho v neprítomnosti postavili pred Národný súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti. Súd bol paškvilom spravodlivosti. Trestný spis má asi 50 listov. Nepripustili žiadnych svedkov obhajoby. Bol odsúdený za to, že vo februári 1938 sa pripojil k dohode Henleinovej strany a HSĽS o spoločnom postupe proti vláde republiky,a za to, že ako predseda Maďarskej strany na Slovensku sa svojimi prejavmi v Sneme aj svojou publicistickou činnosťou stotožňoval s pronemeckou politikou Slovenska. Dohoda s Henleinovou stranou z februára 1938 nevyústila do spoločného postupu ľudákov a henleinovcov o spoločnom postupe ani v parlamente, ani v republike. Jeden z účastníkov nemeckej delegácie si zapísal do denníka, ako Andrej Hlinka povedal, že Hitler je kultúrna beštia. Stupňovanie požiadaviek henleinovcov (po dohovore s Berlínom) nemalo podporu ani ľudákov, ani Esterházyho. Za uvedené dva skutky súd odsúdil Esterházyho na smrť. Rozsudok však nemohli vykonať, Jánoš Esterházy nebol v republike.
Z Pamätného dňa Jánoša Esterházyho v Dolních Obdokovciach.
Od Sovietov na Mírov
Keď vykonával trest v sovietskom tábore na Sibíri, veliteľ tábora si všimol jeho tvár a opýtal sa, kto je. Potom mu umožnil poslať pohľadnicu rodine s oznámením, kde sa nachádza. Na jej základe rodina vyvinula iniciatívu, aby ho vrátili do Československa. To Sovieti urobili v roku 1949, ale tu mal byť podľa rozsudku Národného súdu popravený. Prostredníctvom obhajcu si podal žiadosť o milosť. Prezidentom bol už Klement Gottwald a rodina dúfala v úplnú milosť. Rozhodovanie sa ťahalo takmer rok, ale prezident len zmenil trest smrti na doživotný trest. Jánoš Esterházy potom putoval po rôznych väzniciach Československa, zomrel v marci 1957 na Mírove. Jeho telo bolo spopolnené, ale urnu s popolom nevydali rodine. Tá ju objavila až po páde komunizmu, veľkú pomoc poskytol historik Dr. Imre Molnár aj český minister zahraničných vecí knieža Schwarzenberg. Najskôr bola urna uložená v priestoroch pankráckej väznice v Prahe, potom v spoločnom anonymnom hrobe na okraji motolského cintorína. Urnu nakoniec preniesli a je uložená na pamätnom mieste v obci Dolné Obdokovce pri Nitre, kde si gróf Esterházy želal večný odpočinok.
POMÁHAL ŽIDOM AJ POLIAKOM
Jánoš Esterházy je jediný doteraz známy maďarský politik medzivojnového Československa a vojnového Slovenska a to už o niečom hovorí. Ako politický predstaviteľ Maďarov v Československu a na Slovensku neprekročil a dosť dobre ani nemohol prekročiť oficiálnu líniu Budapešti, ktorá smerovala k obnoveniu Uhorska. Ale nebol populistom a nebičoval maďarské vášne. Mal rodinné majetky v niekoľkých dedinách v okolí Galanty na južnom Slovensku a zamestnanci s ním nemali spory, uznávali ho. Ozýval sa proti maďarským zákrokom proti Slovákom v Maďarsku. V individuálnych prípadoch pomáhal Židom, či už priamo na svojich majetkoch, alebo pri prechádzaní zo Slovenska do Maďarska a opačne podĺa toho, kde bola tvrdšia či mäkšia protižidovská politika. Podobne Poliakom medzi Poľskom a Slovenskom (jeho matka bola Poľka). Pred poľským cirkevným súdom sa začal proces o jeho blahorečenie.
