Bývalý slovenský prezident Ivan Gašparovič je sice už téměř deset let mimo politiku, to ale neznamená, že by ji bedlivě nesledoval. Nadále se stýká s mnoha politiky a k dění na Slovensku má rozhodně stále co říci.
Nedávno jste dostal Státní cenu Jozefa Miloslava Hurbana. Co pro vás deset let po odchodu z politiky znamená?
Ani som si neuvedomil, že je to už desať rokov, pretože život rýchlo ubieha, najmä politický. Na Slovensku sú dnes zvlášť veľké politické turbulencie, o čom svedčí aj to, že za posledných desať rokov malo Slovensko päť predsedov vlád. To vás núti k tomu, aj keď ste v penzii, aby ste realitu v štáte sledovali, a niekedy sa aj nechtiac do politiky a do riešenia týchto problémov nepriamo zapojili. Hovorím to preto, že sa často stretávam s poslancami ako z koalície, tak i z opozície, a pri takýchto stretnutiach dochádza aj k hodnoteniu minulých rokov. Možno aj to viedlo predstaviteľov NR SR, že som dostal túto štátnu cenu. Osobne toto ocenenie vnímam ako odmenu za prácu a svoje postoje pri vzniku novej slovenskej štátnosti a najmä za aktívny podiel pri tvorení novej legislatívy, predovšetkým v rámci spoluautorstva pri tvorbe Ústavy SR. Pre mňa je to ocenenie aj tak trochu symbolické, pretože je to v roku 175. výročia vzniku prvej SNR, ktorej predsedom bol Jozef Miloslav Hurban. Po prijatí dnešnej ústavy sa SNR premenovala na NR SR, takže symbolika je v tom, že som bol posledným predsedom SNR a prvým predsedom NR SR.
Jak ono desetiletí hodnotíte v porovnání s tím, co jste musel coby hlava státu řešit vy?
Sú to rozdielne roky. Obdobie, keď sme sa stali členmi EÚ a NATO, prinieslo Slovensku veľa pozitív, najmä v ekonomike, sociálnom postavení občanov a v zahraničnej politike. Politika štátu sa musela zamerať na prípravu a realizovanie mnohých reforiem či už v ekonomike, sociálnom postavení, kultúre, čo znamenalo prijatie novej legislatívy vo všetkých týchto oblastiach. To sa týkalo mojich prvých piatich rokov vo funkcii prezidenta SR. Následné roky však neboli jednoduché. Reformy sa ťažko realizovali, dochádzalo k nezhodným názorom medzi opozíciou a koalíciou. Veľký rozruch vyvolala privatizácia a predaj strategických podnikov najmä v oblasti slovenskej energetiky. Začali sa objavovať podozrenia z korupcie, vznikali trestnoprávne kauzy (napr. kauza políciou označovaná ako Gorila – dodnes nevyriešená) a začal sa tvrdý boj medzi politickými vládnymi stranami a opozíciou. Za môjho pôsobenia sa rozpadli vlády Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej. V súčasnosti Slovensko prekonáva veľkú politickú krízu rozpadnutím vlády, ktorú vystriedali ďalšie dve vlády, k čomu prispela aj pani prezidentka Čaputová svojimi rozhodnutiami jednostranne konzultovanými len s politikmi rozpadnutej vládnej koalície. Pri rozpade vlád za môjho pôsobenia sme vďaka rýchlym rozhodnutiam a konzultáciám so všetkými parlamentnými stranami dospeli ku konsenzu a k takej kríze, aká je dnes na Slovensku, nedošlo. Samozrejme, tento problém je na dlhšiu rozpravu, nie na takéto krátke hodnotenie.
Rozumíte už svým dvěma následovníkům, kteří skončili s funkcí prezidenta už po prvním mandátu? Měl jste i vy někdy v prvních letech ve funkci podobné úvahy?
Dá sa tomu rozumieť. Pán Kiska bol zvolený za prezidenta ako podnikateľ a funkcia prezidenta ho v tomto videní asi nenapĺňala, preto sa aj vo všeobecnosti na Slovensku hovorilo, že sa bude uchádzať o funkciu predsedu vlády. Preto išiel do parlamentných volieb so svojou vlastnou politickou stranou. Neuspel a vrátil sa k podnikaniu. Pani prezidentka Čaputová išla do volieb ako aktivistka občianskeho združenia a podpredsedníčka politickej strany Progresívne Slovensko, ktorá sa uchádzala o účasť v parlamente, nebola však úspešná. Na rozdiel od prezidenta Kisku jej ambície neboli podnikateľské, ale politické. Podľa prieskumu ju väčšina prijala pozitívne, dobrú odozvu mala v zahraničí. No myslím si, že jej neúspech spočíval v presadzovaní liberálnej politiky bez potrebnej konzultácie a hľadania konsenzu s inými politickými stranami. Následkom toho došlo k tvrdej polarizácii nielen politikov, ale aj občianskej verejnosti, nie šťastné zapojenie sa do krízy v polícii a po vyslovení nedôvery poslednej vláde, nezvládnutí primeraného termínu predčasných parlamentných volieb. Myslím si, berte to ako môj názor, že stratila dôveru svojich voličov, najmä politických predstaviteľov, ktorí ju do funkcie navrhli a podporovali. Preto okrem dôvodov, ktoré pani prezidentka uvádza, ako je strach o rodinu, hlavným dôvodom bolo, že v radoch liberálnych politikov vznikla pochybnosť, či by nové voľby zvládla. Už vtedy sa hovorilo ako o kandidátovi na prezidenta o bývalom ministrovi zahraničných vecí Ivanovi Korčokovi, ktorý predtým aj z tohto dôvodu odmietol akékoľvek ponuky stať sa lídrom strany SaS. Pýtate sa, či som ja po prvých piatich rokoch neuvažoval nekandidovať – nie. Skúsenostiam z prvých piatich rokov prezidentovania predchádzali aj skúsenosti z dvoch volebných období predsedu NR SR a v neposlednom rade i post generálneho prokurátora Československej federácie, ako i moje pôsobenie na Univerzite Komenského v Bratislave ako prorektora. Tieto skúsenosti jasne chýbali mojim nástupcom. Ako prezident som nikdy nestrácal väčšinovú podporu verejnosti.
Setkáváte se někdy s Václavem Klausem, svým českým protějškem z dob prezidentování? Nakolik souhlasíte s jeho tvrdou kritikou EU, která jde až k výzvám k opuštění Unie?
Stretli sme sa niekoľkokrát na Slovensku, stále máme k sebe pozitívny vzťah. Nikdy som nemal zábranu, aby sme sa pozhovárali aj o otázkach, kde sme mali nie celkom zhodné názory. Ja som predsa viac sociálny demokrat, môžem povedať, že na rôznych stretnutiach v zahraničí Václav Klaus bol vnímaný ako politik, ktorý si vie obhájiť svoje pravicové postoje a do dnešných dní ho považujem za jedného z najúspešnejších českých politikov. Ak sa pýtate na problematiku zotrvania v EÚ, naše názory sú rozdielne v tom, že ja som unionista, no mám tvrdé výhrady k totálnej globalizácii a som presvedčený, že EÚ musí urobiť najmä v tejto veci zásadné reformy, aby posilnila svoju úspešnosť a jednotu. Pán prezident Václav Klaus zastáva názor, že EÚ sa zreformovať nedá. Opäť ale opakujem – náš vzťah je veľmi dobrý a úprimný a takýto vzťah majú aj naše manželky.
Ukrajina čelí už druhý rok ruské agresi. Jak hodnotíte hlasy mnohých Slováků, volajících po slovenské neutralitě v tomto konfliktu? Je to pochopitelné a správné?
V 21. storočí je neprijateľné riešiť akýkoľvek problém ozbrojenou agresiou. Ukrajina sa bráni, lebo bola napadnutá, a pomáhať takejto krajine je normálne. Som rád, že Slováci a Slovensko sa zapojili do jednoznačnej podpory, najmä v sociálnej oblasti. Podpora vojenským materiálom je problematická, je jasné, že predlžuje vojnu a zabíjanie ľudí. To, že nesúhlasíme s agresiou, neznamená, že si nemáme všimnúť akt napadnutia a neskúmať aj dôvody druhej strany. Podľa mňa je povšimnutiahodný výrok pápeža Františka, ktorý vojnu odsúdil, odsúdil zabíjanie, ale vyslovil potrebu skúmať aj príčiny tohto útoku zo strany Ruska. Trochu ma prekvapuje správanie ukrajinského prezidenta, ktorému prakticky celý svet poskytuje pomoc, ktorú prijíma a stále tvrdí, že je to málo a že bojuje za nás. Myslím si, že stráca rozmer objektivity a zodpovednosti ku všetkým tým, ktorí mu pomáhajú, miesto vďaky sa rád sťažuje a nie s vďakou hodnotí aj našu pomoc. Keď toto hovoríme – Poľsko, ktoré patrilo medzi najaktívnejších pomocníkov Ukrajiny vo všetkých oblastiach, práve prehodnocuje svoju pomoc, zastavuje dodávky zbraní a prehodnocuje aj inú pomoc tak, aby nepoškodilo svojich občanov.
Autor je evropským editorem Deníku
CV BOX
Ivan Gašparovič (narodil se 27. března 1941 v Poltáru) je bývalý prezident Slovenské republiky. Působil i jako generální prokurátor či predseda NR SR.
V letech 1959–1964 vystudoval Právnickou fakultu Univerzity Komenského v Bratislavě. Po absolutoriu v roce 1964 pracoval na Okresní prokuratuře v Martině a později na Městské prokuratuře v Bratislavě. Roku 1968 vstoupil do KSČ, po půl roce byl ale vyloučen.
Od roku 1968 učil na Katedře trestního práva, kriminologie a kriminalistiky PF UK, v roce 1990 zde byl prorektorem.
Od poloviny roku 1990 působil dva roky jako generální prokurátor ČSFR. V roce 1992 vstoupil do HZDS a byl zvolen poslancem (šest let byl i předsedou NR SR), kterým byl nepřetržitě až do roku 2002. V témže roce opustil HZDS, založil Hnutí za demokracii (dnes Republika) a vrátil se jako pedagog na PF UK.
V roce 2004 porazil v prezidentských volbách Vladimíra Mečiara a stal se hlavou státu. V čele Slovenska stál do roku 2014.
Je ženatý, s manželkou Silvií má dceru Denisu a syna Iva.
V Bílém domě s prezidentem USA Georgem W. Bushem (2008)
Při oficiální návštěvě polského Senátu v roce 2008
reklama
