Gustáv Husák je dramatickou postavou slovenskej politiky. Dráma jeho života sa opiera o jeho cieľavedomosť, tvrdohlavosť, odolnosť, reálpolitické videnie, a odhodlanie, intelekt.
Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke, dnes časti Bratislavy. Základnú školu vychodil v Dúbravke a miestny katolícky farár presvedčil otca, aby (vtedy) Augustína dal ďalej do školy. Právo vyštudoval na Komenského univerzite v Bratislave s vyznamenaním. Nastúpil ako advokátsky koncipient u Vladimíra Clementisa. V septembri 1938 sa oženil s Magdou Lokvencovou, dcérou českého bankového funkcionára na Slovensku, herečkou a neskôr známou divadelnou režisérkou. Počas štúdia vstúpil najskôr do Komunistického zväzu mládeže, v roku 1933 do KSČ. Po vypuknutí vojny proti ZSSR Husáka zavreli. Vtedy navštívila Magda Lokvencová-Husáková otca autora tohto textu so žiadosťou o intervenciu. Pavol Čarnogurský ako ľudácky poslanec navštívil ministra vnútra Šaňa Macha, s ktorým si tykal, a argumentoval, prečo vyrába z neškodného Husáka mučeníka a pridáva mu na význame. Šaňo Mach argumentáciu uznal a Husáka prepustil. Po vojne Husák ako povereník vnútra rovnako zaúradoval a nariadil prepustenie Pavla Čanogurského zo zadržania ako bývalého poslanca.
Vojnová doba
V rokoch 1940 – 1943 bol Husák v rámci ilegálnej komunistickej strany v úzadí. V roku 1943 sa akoby prebudil a v strane začal postupovať. V decembri 1943 uzavrel s bývalými agrárnikmi dohodu o spolupráci, ktorá dostala publicistický názov Vianočná dohoda. V auguste 1944 dohoda vyústila do Slovenského národného povstania. Ešte pred vypuknutím povstania, v lete 1944, sa pomery aj na Slovensku vyostrovali. Vtedy vznikol Husákov list do Moskvy, v ktorom navrhoval prinajmenšom ako alternatívu prijať Slovensko do Sovietskeho zväzu ako zväzovú republiku. Pri záverečnom rokovaní v Moskve v marci 1945 ani Stalin nesúhlasil s možnosťou pripojenia Slovenska k ZSSR, ale aspoň ako rokovacia páka na Beneša to malo svoj význam. Počas povstania bol vyslaný do Podbrezovej na zjazd odborárov. Pripravil si prejav a v ňom v súlade s oficiálnou líniou hovoril o povojnovom obnovení Československa. Atmosféra v sále však bola taká, že túto časť radšej vypustil. V súlade s Vianočnou dohodou bol Husák počas povstania v Banskej Bystrici povereníkom vnútra. Po prechode frontu odcestoval do Moskvy na záverečné rokovanie s prezidentom Benešom, ktorý priletel z Londýna. Slovenská delegácia sa usilovala o federáciu Československa, ale dosiahla len uznanie svojbytnosti slovenského národa a usporiadanie v obnovenej republike Čechov a Slovákov „ako rovný s rovným“. Ktorýsi z historikov napísal, že to malo pretrvať „až do ďalšej krízy“.
Po vojne na Slovensku spočiatku boli povolené len „povstalecké“ strany, komunistická a Demokratická. Vtedy vznikol projekt Ľudovej republikánskej strany podľa modelu francúzskej Mouvement republicain populaire, ktorá bola v koalícii s Francúzskou komunistickou stranou. Projekt stroskotal na požiadavke vedenia Národného frontu v Prahe, aby predsedom novej strany bol Vavro Šrobár, na Slovensku politicky skompromitovaný. Pokračovaním bola Aprílová dohoda katolíkov a evanjelikov na Slovensku. Podľa dohody katolíci mali hlasovať vo voľbách za Demokratickú stranu. Tá potom výrazne zvíťazila vo voľbách v máji 1946. V septembri 1947 pod vymyslenou zámienkou, že chcú rozbiť republiku, komunistami ovládaná polícia na Slovensku pozatýkala viacerých politikov Demokratickej strany a tá prestala existovať ako účinná politická sila.
Väzenie
Po Februári 1948 už komunisti Husáka nepotrebovali. Vo februári 1951 ho zatkli a obvinili z buržoázneho nacionalizmu aj trestne. Z väzenia vyšiel na amnestiu v máji 1960. Pôvodne Vladimír Clementis mal postavenie „na čele“ sprisahaneckej skupiny do novembra 1951. Ale Moskvu nezaujímal nejaký slovenský buržoázny nacionalizmus proti Prahe. Išlo o buržoázny nacionalizmus celej krajiny východného bloku proti Moskve. V novembri 1951 zatkli generálneho tajomníka komunistickej strany Rudolfa Slánskeho a postavili na čelo skupiny (a odsúdili na smrť a popravili). Gustáv Husák dosiahol, že ho nakoniec nezaradili do hlavnej skupiny na čele so Slánskym. Napriek surovému vyšetrovaniu sa k ničomu nepriznal. Dostal iba doživotie. Vo výkone trestu sa ocitol v spoločnosti odsúdených vtedy, keď on bol hore. Tí za svoje odsúdenie vinili Husáka a dávali mu to pocítiť. Bitkou. V 80. rokoch sme s Františkom Mikloškom párkrát navštívili Ottu Obucha. Sedel aj s Husákom a bol fyzicky silný. Ubránil Husáka, keď ho išli spoluväzni biť.
Späť do politiky
Po prepustení na slobodu najskôr pracoval v stavebnom podniku v Bratislave, po súdnej rehabilitácii v roku 1963 ho prijali do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tam napísal knihu Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Gustáv Husák bol zoon politikon a súdna rehabilitácia mu nestačila. Opakovane písal žiadosti o politickú rehabilitáciu na rôzne stranícke orgány. Žiadosti v kópiách kolovali v Bratislave a v ďalších mestách ako samizdaty. V januári 1968 bol Husák prizvaný na kľúčové zasadnutie Ústredného výboru komunistickej strany. Hoci ako nečlen predniesol prejav, ktorý vtedajšia tlač hodnotila ako klinec do rakvy Antonína Novotného. V apríli 1968 sa stal podpredsedom československej vlády. Kľúčovou sa stala pre neho federalizácia republiky. Zákon o federácii bol podpísaný na Bratislavskom hrade 30. augusta 1968. Zachoval sa – do 1. januára 1992 – ako jediný, hoci oklieštený, výsledok pamätného roku 1968.
Generálny tajomník a prezident
V auguste republiku obsadili armády Varšavskej zmluvy. Na rokovanie do Moskvy odletela delegácia na čele s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom, jej členom bol aj Gustáv Husák. Husákova reálpolitika nabrala nový vrchol. Neskôr prenikali správy, že počas rokovania v Moskve práve Husák prejavil racionálny a reálny postoj. V republike bolo pol milióna cudzích vojakov, tisíce tankov a nikto z vedenia štátu nemal koncepciu, čo robiť. Husákove prejavy po okupácii sa počúvali zle. Nemali sme predstavu, že situácia môže byť taká nemilosrdná. Husákove prejavy nám ju sprostredkovali. V apríli 1969 sa stal generálnym tajomníkom strany a roku 1975 zaujal aj funkciu prezidenta republiky. Obdobie jeho vlády dostalo názov obdobie normalizácie. V decembri 1987 ho nahradil na čele strany Miloš Jakeš. Nuž, pre komunistickú stranu to nebolo žiadne terno. Prezidentom republiky zostal do 10. decembra 1989, keď podal demisiu podľa dohody opozície a komunistov. Jeho posledným politickým aktom bolo prijatie sľubu novej vlády. Zomrel 18. novembra 1991. Na jeho pohrebe som sa zúčastnil. Ako predseda Zboru povereníkov bol mojím formálnym predchodcom (bol som v čase jeho pohrebu predsedom slovenskej vlády), bol desať rokov politickým väzňom, bol časťou dejín krajiny a kontinentu, bol súčasťou drámy minulého storočia.
Tzv. vláda národného porozumenia z 10. decembra 1989. Zľava Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský, Ján Čarnogurský, Jiří Dienstbier, Valtr Komárek, František Reichel, Gustáv Husák, Marián Čalfa, Ladislav Vodrážka, Václav Klaus, František Pinc, Petr Miller, Róbert Martinko, Richard Sacher.
O AUTOROVI
Ján Čarnogurský (narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave) je bývalý československý a slovenský politik.
Vyštudoval práva na Karlovej univerzite v Prahe, doktorát získal v roku 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.
Pracoval ako advokát, veľa zastupoval náboženských aktivistov a politických disidentov. V roku 1981 ho preto z advokácie vylúčili. V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z podvracania republiky.
Po Nežnej revolúcii sa stal prvým vicepremiérom federálnej vlády. Potom bol postupne podpredsedom
vlády ČSFR a prvým podpredsedom vlády SR, stal sa iniciátorom vzniku Kresťansko- -demokratického hnutia (KDH) a jeho predsedom.
V rokoch 1998 – 2002 bol ministrom spravodlivosti SR, krátko aj predsedom vlády.
V roku 2000 odstúpil z funkcie predsedu KDH a založil vlastnú advokátsku kanceláriu. O tri roky neskôr stál pri zrode Paneurópskej vysokej školy (predtým Bratislavská vysoká škola práva).
Otvorene sa hlási k svojmu rusofilstvu, je predsedom slovensko- -ruskej spoločnosti založenej v roku 2006. V roku 2014 kandidoval za prezidenta, ale nepostúpil do 2. kola.
S manželkou Martou majú štyri deti.
