Počas polstoročia bol členom všetkých vlád v povojnovom Taliansku. Prvýkrát si do vládneho kresla sadol v roku 1947, poslednýkrát z neho vstal v roku 1992, keď jeho vláda podala demisiu. Vlastne nevstal tak úplne. Ostal sedieť v kresle senátora, za ktorého bol 1. júna 1991 menovaný na doživotie. Najznámejší taliansky komik Toto vtipkoval: „Ako neexistuje ruža bez tŕňov, tak neexistuje ani vláda bez Andreottiho.“ Šiesteho mája uplynie jedenásť rokov od jeho úmrtia.
V poslaneckej lavici presedel Giulio Andreotti viac ako 60 rokov. Bol najvplyvnejším a najznámejším povojnovým talianskym štátnikom. Sedemkrát predsedom vlády, 34-krát ministrom a štátnym tajomníkom. Do kresla člena vlády si sadol prvýkrát ako 27-ročný, stál pri znovuzrodení Talianska po Mussoliniho diktatúre, písal jeho ústavu, bol pri vstupe do Európskej únie, ako jeden z mála politikov mal dobré vzťahy s Izraelom aj Palestínou a zasadil sa o bližšie vzťahy s arabskými krajinami. A aj keď neskrýval svoje proamerické postoje a podporoval členstvo krajiny v NATO, ako prvý kresťanský demokrat zostavil vládu s podporou komunistov.
V apríli 1973 s vtedajším prezidentom USA Richardom Nixonom.
Hviezdny vzostup
Na politickú scénu ho v roku 1945 uviedol Alcide de Gasperi, zakladateľ Democrazia Cristiana – talianskej kresťanskej demokracie, ktorý patrí k európskym politickým legendám. Títo dvaja sa stretli náhodou vo vatikánskej knižnici, kde mal de Gasperi skromnú prácu pridelenú Vatikánom, aby unikol chudobe, na ktorú ho odsúdil fašistický režim. Ale už predtým si mladého Andreottiho začiatkom štyridsiatych rokov všimol monsignor Giovanni Battista Montini, budúci pápež Pavol VI., a bol to práve on, kto napokon v máji 1947 naliehal na de Gasperiho, aby dal Giuliovi miesto štátneho tajomníka. Napriek ich diametrálne rozličným charakterom sa medzi nimi rozvinul veľmi silný vzťah, a tak Andreotti v 27 rokoch zasadol v Ústavnom zhromaždení a stal sa de Gasperiho najbližším spolupracovníkom. Keď ten v roku 1953 odišiel do dôchodku, začal si Andreotti budovať vlastnú kariéru. Už v roku 1972 prvýkrát zostavuje vládu. Bohužiaľ, vydržala len deväť dní. Predsedom vlády sa stal potom ešte šesťkrát. Ako šéf kresťanskej demokracie, najsilnejšej povojnovej strany v krajine, sa veľkou mierou zaslúžil o premenu prevažne roľníckeho Talianska na priemyselnú veľmoc. Osobne poznal takmer všetkých povojnových amerických prezidentov či britských premiérov. Margaret Thatcherová, ktorú, mimochodom, Andreotti obdivoval, sa raz novinárom posťažovala, že nikdy nedal nikomu najavo, že je jeho priateľom. Keď však tak raz urobil, skoro ho to stálo kariéru aj slobodu...
Keď mafia spieva
V prvom rade treba podotknúť, že v krajine, kde sa názor voličov mení ako ročné obdobia, si Giulio Andreotti vybudoval veľmi silnú voličskú základňu na Sicílii. Ďalej musíme vedieť, že sotva bol v Taliansku škandál bez toho, aby bolo spomenuté jeho meno. Všetko toto vyústilo do viacerých káuz, pre ktoré bol doživotný senátor najprv zbavený imunity a potom postavený pred súd v prípade vraždy novinára Mina Pecorelliho, ktorý sa údajne chystal zverejniť dôkazy nielen o kontaktoch Andreottiho na mafiu, ale aj o tom, že rok predtým líder kresťanských demokratov zámerne nezabránil zavraždeniu svojho premiéra Alda Mora teroristami z Červených brigád. Keď Cosa nostra zavraždila Salvatora Limu, starostu Palerma s napojením na mafiu, v Miláne už bežalo historické vyšetrovanie korupcie v politike, známe ako Mani pulite (Čisté ruky), ktoré nakoniec viedlo až k rozpusteniu strany kresťanských demokratov. Neskôr mafia zavraždila aj antimafiánskeho sudcu Giovanniho Falconeho a bývalý šofér šéfa sicílskej mafie Tota Riinu vytiahol na svetlo božie zvrátený bozk medzi ním a Andreottim a prispel tak k otvoreniu veľkolepého procesu s politikom – symbolom éry kresťanskej emokracie pri moci. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov. Existujú svedectvá bývalých mafiánskych ochrankárov, osobných šoférov a hotelových zriadencov, na základe ktorých sa vraj Andreotti v minulosti stretol osobne minimálne štyrikrát s najvyššími predstaviteľmi sicílskej mafie. V roku 2002 tvrdý rozsudok – 24 rokov – rozdelil Taliansko. Ale názor na Andreottiho Talianov vždy rozdeľoval. Vtedajší premiér Silvio Berlusconi, ktorý čelil viacerým súdnym sporom, tvrdil, že Andreotti sa stal obeťou „justície, ktorá zošalela“. Krstný otec mafie však neskôr priznal: „Áno, stretol som sa s lídrom kresťanských demokratov v prítomnosti jeho policajného sprievodu, ale k bozku nikdy neprišlo!“
Herec Charlie Chaplin preberá v decembri 1952 od Giulia Andreottiho zlatú medailu a insígnie
a stáva sa tak čestným vysokým dôstojníkom Talianskej republiky.
Zbavený obvinení, ale biľag ostal
Jeho osobnosť, dôvtip a údajné prepojenia s mafiou mu vyslúžili mnoho prezývok, lichotivých aj pohŕdavých. Zahraniční novinári ho nazývali Pán Taliansko. Bol tiež nazývaný Divo Giulio, čo je Božský Július – odkaz na starovekého rímskeho vládcu Julia Caesara. Ďalej Svätý Giulio, ale aj Hrbáč, Líška, Čierny pápež či Belzebub. Veľkého počtu svojich kritikov si bol vedomý a raz ironicky vyhlásil: „S výnimkou púnskych vojen mi v Taliansku vyčítajú azda všetko.“ Andreotti bol pragmatikom, ktorého ideológia veľmi nezaujímala. Bol politikom moci a ani sa tým netajil. Keď mu raz komunistický poslanec Pajetta povedal, že moc vyčerpáva, Andreotti mu odvetil v duchu francúzskeho štátnika Talleyranda: „Moc vyčerpáva tých, ktorí ju nemajú.“ Jeho protivníci, ktorých nebolo málo, tvrdili, že zo všetkého najviac je cynikom. Jednoznačne k tomu prispieval aj on sám svojimi bonmotmi. K jeho nebezpečným známostiam s pochybnými osobami: „Nikto nie je imúnny voči určitým spojeniam. Aj Ježiš Kristus mal medzi svojimi dvanástimi apoštolmi Judáša.“ Poškodená povesť a ambície? „Som si vedomý, že som priemernej postavy, ale nevidím okolo seba žiadnych obrov.“ „Keď sa otočím, tak to, čo bolo najskôr na pravici, je teraz na ľavici a naopak,“ vyhlasoval. „Milujem Nemecko natoľko, že som bol radšej, keď boli dve.“ Ale asi najviac ho vystihujú dve jeho vety: „Keď chcete uchrániť nejaké tajomstvo, netreba sa s ním zdôverovať nikomu. Ani sebe.“ A trocha hooverovskej irónie od Andreottiho na záver: „Nemám veľkú fantáziu, ale zato veľký archív, a ten, kto má mlčať, zmĺkne.“
Detstvo v chudobe
Keď sa 14. januára 1919 narodil v malom mestečku neďaleko Ríma, nikto netušil, že neduživé bábätko sa raz bude priateliť s pápežmi a kardinálmi, bude si podávať ruku s prezidentmi a vysokými štátnikmi, ale aj so zločincami a inými kontroverznými osobami. Michele Sindona, gangster a bankár reprezentujúci sicílsku mafiu, otrávený kyanidom, Licio Gelli, profašistický kriminálnik a terorista, ale aj veľmajster slobodomurárskej lóže P2, či Roberto Calvi, nazývaný „Boží bankár“ pre jeho blízke obchodné styky so Svätou stolicou, nájdený obesený pod londýnskym mostom. S týmito všetkými sa bude Andreotti príležitostne stretávať. Keď mal dva roky, zomrel mu na španielsku chrípku otec a matka, žena v domácnosti, ho vychovávala v chudobe, ale vo veľmi silnej katolíckej viere. Nebol práve brilantným študentom, a tak vyštudoval právo až popri zamestnaní na daňovom úrade
Giulio Andreotti s manželkou Liviou v spoločnosti speváka Franka Sinatru, vtedajšieho prezidenta USA Richarda Nixona a jeho manželky Pat (apríl 1973).
