Tento rok uplynie 155 rokov od príchodu dánskej princeznej Márie Sofie Frederikky Dagmar do Ruska, aby sa stala predposlednou ruskou cárovnou, známejšou ako Mária Fjodorovna či jednoducho „Minnie“. Pred 15 rokmi sa matka posledného ruského cára Mikuláša II. „vrátila“ späť do Petrohradu.
K hrdinom mnohých romantických príbehov patria princezné, ktorých život sníva prežiť veľa dievčat. Že ten skutočný často nebýva rozprávkou, nasvedčujú aj osudy mnohých členiek európskych panovníckych domov. Aj životný príbeh krásnej dánskej princeznej, matky posledného ruského cára, Márie Fjodorovnej (*26.11.1847, †13.10.1928). Ten jej trpko poznačili udalosti v novej domovine, no zvlášť tragicky ju zasiahli osudy jej najbližšej rodiny.
Nevesta pre brata
Keď ruský cár Alexander II. hľadal pre svojho nástupcu Nikolaja nevestu, stala sa objektom dynastického spojenectva aj Mária. Nikolaj, ruské veľkoknieža a cárovič a rektor univerzity v Helsinkách, sa s ňou zoznámil v roku 1864 a v tom istom roku sa i zasnúbili. Mária sa už v tom čase začala učiť učila ruštinu a pripravovala sa na prestup do pravoslávnej cirkvi. Zakrátko Nikolaj ochorel na suchoty a odišiel na ozdravný pobyt do francúzskeho Nice. Hoci tu strávil dva roky, liečba nebola úspešná. Počas starostlivosti o umierajúceho cároviča sa začal rodiť vzťah medzi ňou a jeho mladším bratom Alexandrom. Ich vzájomnú náklonnosť umierajúci cárovič postrehol. Prv než na jar roku 1865 zomrel, mal podľa niekoľkých svedectiev vyjadriť želanie, aby jeho mladší brat a neskorší cár Alexander III. „zdedil“ jeho snúbenicu. Po smrti veľkokniežaťa Nikolaja a skončení predpísaného smútku nastala medzi cárskym domom a kráľovskou rodinou rozsiahla korešpondencia o obnovu aliancie – tentoraz s Alexandrom.
Šťastné roky cárovnej
V novej ruskej vlasti i na cárskom dvore bolo prijatie dánskej princeznej veľmi srdečné. Ešte pred svadbou v kaplnke Zimného paláca v novembri 1866 konvertovala na pravoslávnu vieru a prijala meno Mária Fjodorovna. Veľkovojvodkyňu Máriu, šarmantnú, veselú a najelegantnejšiu ženu dvora, vrelo prijala aristokracia, buržoázia i poddaný ľud. Podporovala rôzne vzdelávacie inštitúcie, detské domovy pre znevýhodnené deti, medzi nimi aj známy Smolny inštitút, ruský Červený kríž a umelcov – zvlášť maliarov. V prvých rokoch manželstva mladý pár veľa cestoval, Dánsko nevynímajúc. Obľubovali ho aj kvôli menej prísnym bezpečnostným opatreniam a voľnejšiemu pohybu. Ich pokojné obdobie sa skončilo zavraždením Alexandra II. v roku 1881. Na trón nastúpil jej manžel, cár Alexander III., ktorého politický konzervativizmus podporovala. Manželov temperament a despotizmus miernila. I keď navonok zasahovala do politiky len zriedka, predsa sa ho snažila presvedčiť, aby v zahraničnej politike uprednostňoval Dánsko, priblížil sa k Veľkej Británii a čelil Nemecku, voči ktorému pociťovala pre anexiu Dánska krivdu.
Britský sen sa rozplynul
Vypuknutie ruskej revolúcie prežila cárovná--vdova (Alexander III. zomrel v roku 1894) v Kyjeve, kde sa aj dozvedela o abdikácii syna. Po zvrhnutí cárskeho režimu Rusko neopustila, ale ukryla sa na Kryme. Odtiaľ bola na jar 1919 evakuovaná vojnovou loďou Marlborough do Veľkej Británie, ktorú pre ňu poslal synovec, anglický kráľ Juraj V. podobajúci sa na jej syna. Po tom, čo jej britská vláda odmietla udeliť azyl, odišla do Dánska. Tu žila v letovisku Hvidøre pri Klampenborgu. Podľa svedectiev pamätníkov stále odmietala uveriť správam o vražde syna a jeho rodiny dúfajúc, že sa s ním v Rusku stretne ešte za života.
Boj o hlavu rodu
Ako vdova mala v ruskom emigrantskom prostredí v západnej Európe veľký vplyv. Zámok Hvidøre bol do jej smrti politickým centrom ruskej emigrácie, no akékoľvek pokusy o zapojenie sa do politickej činnosti odmietala. Vo viere, že jej syn Mikuláš II. je nažive, považovala určenie novej hlavy dynastie za predčasné. Spolu s veľkokniežaťom Nikolajom Nikolajevičom ml., uznávaným a rešpektovaným členom rodu, verejne oponovali proti vyhláseniu sa jej synovca, veľkokniežaťa Kirilla, za nového cára Kirilla I. v roku 1924.
Triumfálny návrat po smrti
Po smrti v roku 1928 bola ruská cárovná Mária Fjodorovna uložená v sarkofágu do krypty katedrály v Roskilde. Na základe dohody medzi ruskou a dánskou vládou boli jej ostatky prevezené v roku 2006 do Petrohradu a uložené v tamojšej katedrále Petra a Pavla vedľa manžela, cára Alexandra III., a syna Mikuláša II.. Obradu sa zúčastnil aj dánsky korunný princ Frederik s manželkou Mary. Dcéra dánskeho kráľa a neskoršia ruská cárovná Mária Fjodorovna sa do Ruska vrátila presne na 140. výročie svojho prvého príchodu a svadby s Alexandrom III. a 78 rokov po smrti. Ako v televízii pri rozlúčke v Dánsku prehlásila dánska kráľovná Margaret II.: „Som rada, že sa vráti. Želala si to. Jej srdce patrilo Rusku.“
Dcéra „otca panovníkov“
Princezná, v rodine i v Rusku nežne nazývaná „Minnie“, bola známa svojou krásou, spoločenskou a milou povahou. Situácia jej schudobnenej vetvy dánskej panovníckej rodiny, stojacej na periférii záujmu verejnosti, sa zmenila potom, čo bezdetný kráľ Frederick VII. určil jej otca Kristiána za nástupcu. Spoločenské postavenie rodiny sa výrazne zmenilo, keď jej otec Christián Schleswig-Holstein-Sonderburg-Glücksburg nastúpil v roku 1853 na trón ako Kristián IX. Sobášnou politikou svojich detí sa priblížil k politike rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie. Najstaršia dcéra Alexandra sa vydala za budúceho britského panovníka, kráľa Eduarda VII., dcéra Thyra za Ernsta Augusta, vojvodu z Cumberlandu a zástupcu hovorcu Hannoverského kráľovstva. Dvaja zo synov sa neskôr stali kráľmi – Frederik dánskym a Vilhelm - starý otec nedávno zosnulého manžela kráľovnej Alžbety II., princa Philipa, vojvodu z Edinburghu - gréckym kráľom. Iba princovi Valdemarovi nepatril trón. Ten sa venoval kariére v dánskom námorníctve.
reklama
Copyright © 2024, The BUSINESS SOIRÉE
