Historie

Voltaire a Rousseau: Vzťah bez jediného stretnutia

Publikováno: 20. 12. 2020
Autor: Beata Greneche
Foto: Foto / Photo wikipedia.org
logo Sdílet článek

Voltaire a Rousseau - dvaja velikáni osvietenstva svojimi ideami pripravili pôdu pre Francúzsku revolúciu, ktorá našla ohlas v celej Európe. Boli milovaní, obdivovaní aj nenávidení.

Jeden vyznáva vládu rozumu, druhý citu, jeden miluje luxus a zámky, kým druhý hlása návrat k prírode a majetok považuje za skazu ľudstva. Nikdy sa nestretli, ale vždy o sebe vedeli. Vymenili si neuveriteľné množstvo listov a ich vzťah sa vyvíjal od obdivu, cez verejné poťahovačky až k úprimnej nenávisti.

Prečo si nemohli rozumieť? Akí boli v skutočnosti títo dvaja muži? Jednoznačne géniovia, ale zároveň ľudia z mäsa a kostí, so svojimi chybami, slabosťami, láskami a nenávisťami. Boh im však dal do vienka niečo viac. Boh, o ktorom obaja toľko polemizovali...


Jediná ambícia

Vtipný a bezočivý, ironický a neľútostný, no extrémne inteligentný. Dvoran viacerých korunovaných hláv, ktorým sa však nikdy nepodrobil. Lichotil im a zároveň ich kritizoval, bil sa proti pokrytectvu, nespravodlivosti, a to všetko zostávajúc verný Bohu, v ktorého veril, ale búril sa proti zneužívaniu cirkevnej moci a fanatizmu. Francois-Marie Arouet, francúzsky osvietenský dramatik, filozof, spisovateľ a básnik, neskôr známy pod menom Voltaire.

Narodil sa predčasne ako neduživé bábätko, ktoré rodičia pokrstili hneď na druhý deň zo strachu, aby neumrelo v hriechu. V 29. rokoch dostane kiahne a doktor mu dá za tri týždne vypiť 200 litrov limonády! Mladý muž prežije kiahne aj liečbu a nakoniec sa dožije 84 rokov. Matka mu zomrela, keď mal 6 rokov, a tak vyrastal so starším bratom a sestrou u svojho otca – váženého notára. Ako 10-ročný nastúpil do jezuitského kolégia Ľudovíta Veľkého, najprestížnejšej školy v kráľovstve. Keď ako 17 ročný oznámi otcovi, že sa rozhodol stať spisovateľom, ten zúri. Zapíše Francoisa-Marie na právnickú školu a neskôr mu vybaví miesto tajomníka na francúzskom veľvyslanectve v Haagu. Po návrate do Paríža má tento nenapraviteľný posmeškár jedinú ambíciu, byť uznaný mocnými. Navštevuje najvýznamnejšie salóny, kde sa vďaka svojmu britkému vtipnému umu a skvelému konverzačnému talentu rýchlo stane obľúbencom tých najvyšších.


Z Bastilly s iným menom

Jeho ostré pero mu však prinieslo aj nepriateľov. Celý Paríž sa zabáva na jeho vtipných textoch a on si užíva slávy až do momentu, keď si vezme na mušku vládnuceho regenta. Počas neplnoletosti Ľudovíta XV. vládne vo Francúzsku Filip Orleánsky, ktorý v rámci šetrenia, predá polovicu koní z kráľovských stajní. Arouet napíše pamflet, že by bol lepšie urobil, keby bol predal polovicu oslov motajúcich sa na kráľovskom dvore. To mu vynieslo prvý pobyt v Bastille. Svoje uväznenie považuje za veľkú nespravodlivosť a práve táto prvá nezhoda s mocnými tohto sveta začne formovať jeho budúci občiansky a politický postoj. Ambiciózny mladík vo väzení napíše svoju prvú divadelnú hru „Oidipa“ . V Bastille pochopí, že nesmrteľným sa nestane s menom Arouet. Po roku vychádza z väzenia už ako Voltaire - pseudonym, ktorý si vymyslel - a začína budovať „vlastnú značku“.

Oidipus je hraný v Comedie Francaise, má obrovský úspech a Voltaire sa začína živiť „svojím perom“. Stáva sa slávnym, úspech strieda úspech, je hviezdou salónov, kde sa vedú duchaplné rozhovory o literatúre, spoločenských problémoch, morálke, náboženstve, vede a politike. Práve tu sa vytvára základ pre budúce filozofické diela a dostáva tu podobu nový filozofický smer osvietenstvo, z ktorého neskôr čerpajú ideály nielen francúzski revolucionári.


Urodzenosť vyhráva

Voltaire je skvelým spoločníkom, vie dokonale používať iróniu, no vie byť aj pekne jedovatý. Úspešne dvorí krásnym ženám a práve vďaka jednej z nich sa dostane do sporu s rytierom de Rohan-Chabot, ktorý sa postará o vydanie zatykača a náš notársky synak, uvedomujúc si, čo znamená nebyť príslušníkom privilegovaného stavu, si miesto Bastilly vyberie vyhnanstvo v Anglicku. Veľmi rýchlo sa učí po anglicky a preniká do kruhov vzdelancov. Dôkladne sa zoznámil s anglickou spoločnosťou, viedol rozhovory s politikmi, filozofmi, umelcami a obdivoval slobodu tlače a náboženskú znášanlivosť. Počas troch rokov v Anglicku sa z neho stal filozof, napísal Filozofické listy ako ódu na toleranciu a stáva sa celoživotným bojovníkom za toleranciu. Táto kniha bola prvou v rade, ktoré boli odsúdené a spálené pred francúzskym parlamentom.

Pre Voltaira je sloboda do veľkej miery spojená s bohatstvom. Snaží sa byť materiálne nezávislým na priazni šľachty a panovníkov. Je podnikateľom svojej doby, manipulátor, využíva kontakty na vysokých miestach, žiada výhody od dvora, túži po titule, požičiava peniaze na vysoký úrok. Stal sa nekorunovanou hlavou európskej verejnej mienky.

Na svoju poslednú cestu do Paríža po tridsiatich rokoch prišiel kráľ filozofov v kožuchu, ktorý dostal od Kataríny Veľkej. Zúčastnil sa premiéry svojej poslednej divadelnej hry Irene, kde sa publikum oveľa viac zaujíma o neho ako o hercov. Tí na záver vynesú jeho bustu na javisko, korunujú ju a spievajú na jeho počesť. Postaví sa a aj on sám je korunovaný vavrínovou korunou. Niekoľko týždňov po tomto fenomenálnom úspechu umiera. Jeho osobný sekretár zaznamenal odkaz, ktorý pred ním Voltaire napísal tesne pred smrťou. Na papieri stálo: „V okamžiku smrti vyznávam, že uctievam Boha, milujem svojich priateľov, nepociťujem nenávisť voči svojim nepriateľom a nenávidím poveru.“ 28. Február 1778, podpísaný VOLTAIRE.


Vznešený génius alebo nebezpečný blázon?

Je celkom pochopiteľné, keď sa mladý muž túžiaci po uznaní a sláve intelektuálne zamiluje do staršieho, uznávaného filozofa a vytvorí si z neho idol. O to skôr, keď ide o polosirotu a od prírody je to plaché, precitlivené a depresívne chlapča. To je prípad malého Jean-Jacquesa.

Narodil sa v kalvinistickej Ženeve francúzskym rodičom. Matka mu zomrela pár dní po jeho narodení a otec, ženevský hodinár, poslal samotárskeho chlapca zahrabaného stále v knihách v desiatich rokoch do učenia. V 16-tich rokoch Rousseau utiekol do Francúzskeho Savojska a tu sa zoznámil s o trinásť rokov staršou Madame de Warens. Konvertoval na katolicizmus a ostal u nej žiť s väčšími či menšími prestávkami na jej náklady skoro 14 rokov.


Paríž stojí za jednu omšu

Práve u kultivovanej aristokratky počuje Jean-Jacques prvýkrát meno Voltaire. Filozof je už v tom období takou hviezdou, že sa Francoise –Louise svojho chovanca opýta: „Kde ste boli posledné roky, keď neviete, kto je Voltaire?“ a odporučí mu prečítať si Henriádu, báseň o prestupe Henricha IV. z protestantizmu na katolicizmus.

Jean-Jacques je fascinovaný dielom, ktoré je oslavou slobody náboženského vyznania a kritikou náboženskej intolerancie. K Henrichovmu vyhláseniu „Paríž stojí za jednu omšu“ Voltaire dodáva, že nie je treba si vyberať medzi Ženevou a Rímom, ten istý Boh sa nám prihovára všetkým a nie je dôležité, či tí, čo ho na zemi zastupujú, majú iné čapice a kostoly iných tvarov. Od toho momentu nestráca Voltaira z dohľadu, považuje ho za otca všetkých mladých autorov, začína sa na jeho dielach formovať a zároveň objavuje filozofiu.


Liezť po štyroch

Jean-Jacques vo svojom diele všemožne dokazuje, že veda a umenie pokazili ľudí, urobili ich roztopašnými, nemravnými a vedú ľudstvo k celkovému úpadku. Ide až tak ďaleko, že sa modlí k Bohu, „aby od nás odňal osvetu a rozvoj rozumu a vrátil nás do blaženej nevedomosti“. Už tu vidíme človeka plného rozporov. On, osvietenec, uprostred osvietenstva kritizuje racionalizmus a preceňovanie rozumu a stáva sa tak prvým kritikom osvietenstva.

Voltaira aj naďalej nekonečne obdivuje, túži po jeho uznaní a píše mu: „Pane, už 15 rokov na sebe pracujem, aby som bol hodný stretnutia s vami“. Keď v roku 1755 Rousseau pošle Voltairovi svoju “Rozpravu o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi“, starší filozof, ktorý začal rúcať oltáre a nastoľovať vládu rozumu, mu ešte s priateľským výsmechom odpíše: „Práve som dostal, vážený pane, Vašu novú knihu proti ľudskému pokoleniu. Nikto nikdy nevynaložil toľko dôvtipu, aby z nás urobil zvieratá. Keď človek číta Vaše dielo, dostáva chuť liezť po štyroch. Ale pretože som tomu už pred vyše 60 rokmi odvykol, cítim, bohužiaľ, že je nemožné, aby som tomu nanovo privykol.“ Rousseaua odpoveď zamrzí, no aj tak hlása: „Voltaire je najväčší génius našich čias.“


Keď to nejde po dobrom...

Ambiciózny Jean-Jacques sa naďalej snaží upútať Voltairovu pozornosť. Keď Voltaire publikuje „Báseň o lisabonskej katastrofe“, zemetrasení a následnej cunami, ktoré pochovali desaťtisíce ľudí a pýta sa, ako je možné, že prozreteľnosť dovolila takú tragédiu, má Rousseau potrebu reagovať a napíše Voltairovi list, kde obhajuje prozreteľnosť. Vyčíta mu, že napriek tomu, že má slávu a žije v dostatku, je pesimista, kým on, človek chudobný a trpiaci, dúfa v dobro. Voltaire neodpovie, ale zverejňuje Candida, kde sa posmieva prozreteľnosti, ku ktorej sa Rousseau upína.

Otvorené nepriateľstvo zaháji spor o divadlo, ktoré je pre Voltaira vášňou a pre Rousseaua školou nerestí a zlých návykov. Rousseau ostro vystupuje proti d’Alembertovmu návrhu založiť v Ženeve divadlo, ktoré podľa neho „narušuje chuť do práce a spôsobuje zbytočnú stratu času“. Rousseau tým vyvolal búrlivé reakcie filozofov, ku kritike sa pridali dramaturgovia aj herci parížskych divadiel. Voltaire sa neobťažoval na viac, ako d´Alembertovi napísať: “Čože? Vy vážne odpovedáte tomu bláznovi, tomu bastardovi Diogenovho psa?“ K Rousseauovi cíti stále väčšiu nevraživosť. Píše proti nemu pamflety a tak brilantne napodobní kalvinistický štýl, že Jean-Jacques je presvedčený, že to písal jeden z mála priateľov, čo mu ostali, a rozháda sa aj s ním.

Mohol vôbec bojovať s týmto majstrom sarkazmu a intríg? Voltaire bol produkt sofistikovanej spoločnosti z palácov. Jean-Jacques bol vidiečan, osamelý bojovník, večne nespokojný a zmietaný depresiami. K jeho mániodepresii postupne pribudla aj paranoja.


Dva monumenty protikladov

Rousseau po Voltairovom uznaní a priateľstve až nezdravo túžil. Predstavoval si ho ako básnika cnosti. Keď však zistil, že predstava, ktorú si o ňom vytvoril, je chybná, mal pocit, že ho Voltaire zradil. Odvtedy si už obaja len škodia. Keď Voltaire napíše pod jedným zo svojich pseudonymov drsný protikresťanský text, Rousseau rozšíri, kto je pravým autorom. Voltaire je znechutený, už nechce utekať do vyhnanstva a v túžbe po pomste otvára Pandorinu skrinku. Použije svoj bonmot „Tajomstvo úspechu je mlčať o tom, čo neviete“ a rozchýri, že Rousseau, ktorý napísal pedagogický spis „Emil, alebo o výchove“, nemohol o výchove vedieť zhola nič, lebo sám odložil svojich päť detí do sirotinca hneď po ich narodení, čo sa v tom období rovnalo rozsudku smrti.

Psychicky labilný spisovateľ sa zrúti a obáva sa, že toto je biľag, ktorý mu budúcnosť neodpustí. Zbytočne - v roku 1794 mu francúzsky Konvent odhlasuje titul „najväčšieho vychovávateľa ľudstva“.


BOX

Spojila ich večnosť

Je to príbeh nemožného priateľstva. Mali protichodné postoje, protichodné myslenie, rozdielne životy, písali iným spôsobom. Boli legendami, hviezdami svojej doby. Dva roky po páde Bastilly si francúzski revolucionári hľadajú nových hrdinov. Už nechcú svätých ani kráľov ani bojových vojvodcov. Obracajú sa teda k modlám starého režimu. Voltaire aj Rousseau sú už mŕtvi, ale ich kritika bývalého režimu a idey o tolerancii a rovnosti z nich spravia otcov revolúcie. Národné zhromaždenie dá 11.7.1791 preniesť Voltairovo telo do Pantheonu. Rousseau zomrel len pár týždňov po svojom zbožňovanom sokovi a do Pantheónu ho nasledoval o tri roky neskôr. Tých, ktorých nedokázal spojiť život, spojila smrť. Nezmieriteľní protivníci dnes ležia 25 metrov od seba. A Voltaire môže počuť zúfalé slová, ktoré mu ku koncu života napísal Jean-Jacques: „Pane, srdečne Vás neznášam! Ublížili ste mi tam, kde som bol najcitlivejší. Mne, ktorý som bol Vašim zanieteným stúpencom... Nenávidím Vás, napokon, tak ste to chceli, ale nenávidím Vás ako muž, ktorý bol viac hoden Vás milovať, keby ste o to bol býval stál...“


Hrobka Voltaira: Keď Ľudovít XVIII. vrátil Pantheón cirkvi, na požiadavku odstrániť  z chrámu ostatky známeho antiklerikála Voltaira, odvetil: „Nechajte ho tam. Viac ho potrestáme tým, že bude musieť každý deň počúvať omšu“.



Voltaire and Rousseau: Relationship Without a Single Encounter


Voltaire and Rousseau – two giants of the Enlightenment whose ideas paved the way for the French Revolution, which has found resonance throughout Europe. They were loved, admired and hated.


One professes the rule of reason, the other emotion, one loves luxury and castles, while the other proclaims a return to nature and considers property to be the ruin of humanity. They never met, but they always knew about each other. They exchanged an incredible number of letters, and their relationship evolved from admiration, through public mockery, to sincere hatred.

Why couldn't they get along? What were these two men really like? Definitely geniuses, but at the same time people of flesh and blood, with their mistakes, weaknesses, loves and hatreds. But God gave them something more. The god they both argued so much about...


The only ambition

Funny and callous, ironic and ruthless but extremely intelligent. Courtier of several crowned heads, which he never submitted to. He flattered and criticized them, fought against hypocrisy, injustice, all while remaining faithful to the God in whom he believed, but rebelled against the abuse of ecclesiastical power and bigotry. This was Francois-Marie Arouet, French Enlightenment playwright, philosopher, writer and poet, later known as Voltaire.

He was born prematurely as a baby of poor health, whom his parents baptized the very next day for fear of dying in sin. At the age of 29, he gets smallpox and the doctor gives him 200 litres of lemonade in three weeks! The young man survives both the smallpox and the treatment and eventually lives to be 84 years old.

His mother died when he was 6 years old, so he grew up with his older brother and sister with his father - a respected notary. At the age of 10, he joined the Jesuit College of Louis the Great, the most prestigious school in the kingdom. At the age of 17, he announces to his father that he has decided to become a writer, who is furious. He enrols Francois-Marie in law school and later arranges for him to be a secretary at the French Embassy in The Hague. After returning to Paris, this incorrigible mocker has only one ambition – to be recognized by the powerful. He visits the most important salons, where, thanks to his British humour and great conversational talent, he quickly becomes a favourite of the jet set.


From the Bastille with a different name

However, his sharp pen also brought enemies to him. All of Paris is entertained by his witty texts, and he enjoys fame until he takes aim at the regent in rule. Until Louis XV. is full aged Philippe of Orleans rules France, who sells half of the horses from the royal stables as part of an investigation. Arouet writes a pamphlet that says he would have done better to have sold half the jackasses hanging out at the royal court. This earned him his first stay in the Bastille. He considers his imprisonment to be a great injustice, and it is this first disagreement with the powerful of this world that will begin to shape his future civic and political stance. An ambitious young man in prison writes his first play Oedipus. In the Bastille, he understands that he will not become immortal with the name Arouet. After a year, he comes out of prison as Voltaire - a pseudonym he invented – starting to build his "own brand".

Oedipus is played at the Comedie Francaise, it is a huge success and Voltaire begins to make a living from writing. He becomes famous, he goes from strength to strength, he is the star of salons where witty conversations are held about literature, social problems, morality, religion, science and politics. These places are the basis for shaping his future philosophical works, along with the new philosophical direction of the Enlightenment, from which not only French revolutionaries will draw ideals.


Nobility wins

Voltaire is a great companion, he can use great irony, but he can also be pretty bitter. He has great success in courting beautiful women, and thanks to one of them gets into a dispute with the knight de Rohan-Chabot, who arranges for a warrant of arrest and the son of a notary, realizes what it means not to be member of a privileged status. Instead of going to the Bastille he chooses exile in England. He learns English very quickly and penetrates the circles of scholars. He becomes thoroughly acquainted with English society, conducts interviews with politicians, philosophers, artists and admires freedom of the press and religious tolerance. During his three years in England, he becomes a philosopher and writes Philosophical Letters as an ode to tolerance, becoming a lifelong fighter for tolerance. This book was the first in a series to be condemned and burned by the French Parliament.

For Voltaire, freedom is largely associated with wealth. He strives to be materially independent of the favour of the nobility and rulers. He is an entrepreneur of his time, a manipulator, he uses contacts in high places, he asks for benefits from the court, he longs for a title, and he borrows money at high interest rates. He becomes the uncrowned head of European public opinion.

On his last trip to Paris, after thirty years, the king of philosophers wears a fur coat, which he received from Catherine the Great. He attends the premiere of his latest play, Irene, where the audience is much more interested in him than in the actors. In the end, they bring his bust to the stage, crown it and sing in his honour. He stands up and he himself is crowned with a laurel crown. He dies a few weeks after this phenomenal success. His personal secretary recorded a message Voltaire had written in front of him just before his death. The paper read: "I die adoring God, loving my friends, not hating my enemies, and detesting superstition." 28th February 1778, signed by VOLTAIRE.


A noble genius or a dangerous fool?

It is quite understandable when a young man longing for recognition and fame intellectually falls in love with an older, respected philosopher and makes him his idol. And it makes even more sense if it is a shy half-orphan, who is also hypersensitive and depressed. This is the case of little Jean-Jacques.

He was born in Calvinist Geneva to French parents. His mother died a few days after his birth, and his father, a Geneva watchmaker, sent the lonely boy, buried in books to an apprenticeship when he was 10. At the age of 16, Rousseau run away to French Savoy, where he met thirteen years older Madame de Warens. He converted to Catholicism and stayed with her with some breaks almost 14 years at her expense.


Paris is well worth a mass

It is this cultured aristocrat who tells Jean-Jacques about the name Voltaire for the first time. The philosopher had already been such a star that Francoise-Louis asks his protege, "Where have you been for the last few years, if you don’t know who Voltaire is?". Following this she recommends he reads Henriade a poem about Henry IV’s conversion from Protestantism to Catholicism.

Jean-Jacques is fascinated by the work, which is a celebration of religious freedom and a critique of religious intolerance. To Henry's statement "Paris is well worth a mass" Voltaire adds that there is no need to choose between Geneva and Rome, that the same God speaks to us all, and it doesn't matter they wear different caps or go to different churches. Since that moment, he had not lost sight of Voltair, he considered him the father of all young authors, his work is getting shaped thanks to this base and at the same time he is discovering philosophy.


Crawling on all fours

In his work, Jean-Jacques proves in every possible way that science and art have corrupted people, made them debauched, immoral, and lead humanity to total decline. He goes so far as to pray to God "to take away from us the enlightenment and the development of reason and to return us to blissful ignorance." We already see a man full of contradictions here. He as a saint in the midst of the Enlightenment, criticizes rationalism and the overestimation of reason, and thus becomes the first critic of the Enlightenment.

He continues to admire Voltaire endlessly, longs for his recognition, and writes, "Sir, I have been working on myself for 15 years to be worthy of meeting you."

In 1755, when Rousseau sent Voltaire his Discourse on Inequality about an elderly philosopher who began to break down the altars and establish a rule of reason, who writes back with a friendly mockery: "I have just received, my lord, your new book against the human race. No one has ever used so much wit to make us look like animals. When a person reads your work, he gets the urge to climb on all fours. But as I haven’t been used to that for more than 60 years, I unfortunately feel that it's impossible for me to get used to it again."


If it can’t go the easy way...

Ambitious Jean-Jacques continues to try to get Voltaire's attention. When Voltaire publishes "A Poem on the Lisbon Disaster", an earthquake and the subsequent tsunami that buried tens of thousands and asks how it is possible that providence has allowed such a tragedy, Rousseau feels like he needs to respond and writes a letter to Voltaire defending providence. He accuses him of being pessimistic, despite having fame and lives in abundance, while he, a poor and suffering man, hopes for good. Voltaire does not answer, but publishes Candida, where he mocks the providence to which Rousseau clings.

Open hostility starts through a dispute over theatre, which is a passion for Voltaire and a school of vices and bad habits for Rousseau. Rousseau strongly opposes d'Alembert's proposal to found a theatre in Geneva, saying "it disrupts the desire to work and causes unnecessary waste of time." Rousseau thus provoked aggressive reactions from philosophers, dramatists and actors also from Parisian theatres joining the criticism. Voltaire didn't bother to write more to d'Alembert: “What? Are you really answering to that fool, that bastard of Diogenes' dog? ”He feels more and more hostile toward Rousseau. He writes pamphlets against him, and they are so brilliantly imitating the Calvinist style that Jean-Jacques is convinced that it was written by one of the few friends he had left and that he argues with him.

Did it make any sense to fight this master of sarcasm and intrigue? Voltaire was the product of a sophisticated jet set society. Jean-Jacques was a countryman, a lone warrior, eternally dissatisfied and depressed. Sadly, he gradually developed paranoia adding to his manic depression.


Two monuments of opposites

Rousseau’s longing for Voltaire's recognition and friendship was not healthy. He saw him as a poet of virtue. However, when he found out that the idea he had of him was wrong, he felt that Voltaire had betrayed him. Since then, they’d both been hurting each other. When Voltaire, under one of his pseudonyms, writes a harsh anti-Christian text, Rousseau exposes who the real author is. Disgusted Voltaire  no longer wants to escape into exile and, in his desire for revenge opens a Pandora's box. He uses his bon mot "The secret of success is to keep quiet about what you don't know," and this way stirs up Rousseau, who wrote the pedagogical novel "Emil, or Education" not having been able to know a thing about education as he put his five children in the orphanage right after birth, which at that time was equivalent to a death sentence.

The mentally unstable writer collapses, fearing that this is a failure his future won’t forgive. Needless to say, in 1794, the French Convention proclaimed the title of "the greatest educator of mankind."


BOX

Eternity united them

This is a story of an impossible friendship. They had opposing attitudes, opposing thinking, different lives, they wrote in a different way. They were legends, stars of their time. Two years after the fall of the Bastille, French revolutionaries are looking for new heroes. They no longer want saints or kings or warlords. So they turn to the idols of the old regime. Both Voltaire and Rousseau are already dead, but their criticism of the former regime, their ideas of tolerance and equality will make them the fathers of the revolution. The National Assembly of 11th September 1791 enables the transfer of Voltaire's body to the Pantheon. Rousseau dies just a few weeks after his adored rival, and he followed him to the Pantheon three years later. Those who could not be united in life were united in death. Today, thee irreconcilable opponents lie 25 meters apart. And Voltaire can hear the desperate words words Jean-Jacques that he wrote towards the end of his life: "Sir, I warm-heartedly hate you! You hurt me where I was most sensitive - me your ardent supporter ... I hate you, after all, that's what you wanted, but I hate you as a man who was more worthy of loving you, if you had cared for it ... "


reklama

https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků