Osud mu doprial vzostupy i pády. Vladimír Clementis (20. 9. 1902 – 3. 12. 1952) bol jednou z výrazných osobností československej politiky prvej polovice 20. storočia. Minister, právnik i redaktor, presvedčený komunista, ktorý si dovolil mať vlastný názor, aj keď mu išlo o život. V septembri uplynie 120 rokov od jeho narodenia a v decembri 70 rokov od popravy.
Politickú orientáciu, obdiv k Rusku a antipatiu voči Maďarom si priniesol z rodiny, ktorá patrila k slovenským evanjelickým intelektuálom. Nesúhlasil s paktom Molotov-Ribbentrop, odmietol kult Stalina i absolútnu podriadenosť Československa voči ZSSR. Podobne ako Jan Masaryk, podporoval štát Izrael. Vo vnútroštátnej politike bol verný Československu, hoci s politickou ideou čechoslovakizmu nesúhlasil.
Opatrný rusofil
Ľavicovo sa prejavoval už počas štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe. Založil časopis DAV, ktorého bol šéfredaktorom a roku 1924 sa stal členom KSČ. Propagoval sovietske Rusko, ale aj nedogmatický marxizmus, ktorý sa neviazal na kult Stalina. Ako úspešný právnik sa na kandidátke KSČ dostal do Národného zhromaždenia. V poslaneckých laviciach sedel do roku 1938. Vrátil sa tam po vojne a ako poslanec pôsobil do roku 1951.
Londýnsky exil
Keď KSČ prešla do ilegality, odišiel na želanie strany do Francúzska. Odtiaľ mal odísť do Ameriky rozvíjať činnosť krajanov v USA a v Kanade. Pre kritiku a spochybňovanie paktu Molotov-Ribbentrop a následnej sovietsko-fínskej vojny ho však z KSČ vylúčili. Po okupácii Francúzska žil spolu s manželkou istý čas v Londýne, kde pôsobil ako redaktor československého vysielania BBC. Tým, že podpísal memorandum, ktoré požadovalo obnovenie Československa a riešenie slovenskej otázky zrovnoprávnením Slovenska, sa Clementis stal nedôveryhodným pre komunistov, ale aj pre Edvarda Beneša.
Raketová kariéra
Po obnove ČSR, opäť už ako straník, sa v rokoch 1945 – 1948 stal poslancom Národného zhromaždenia i štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. Spočiatku svojho ministra Jana Masaryka zastupoval pri povojnovej obnove rezortu. Bol jeho pravou rukou a neskôr ho vo funkcii nahradil. Ako minister v rokoch 1948 – 1950 riešil otázku odovzdania územia štátu civilnej správe. Pre zakorenenú nevraživosť k Maďarom sa postaral o „výmenu“ maďarského obyvateľstva. Od Jana Masaryka prebral aj agendu dodávok zbraní pre Izrael. Tie boli pre Izrael životne dôležité. ČSR vyškolilo vyše 80 pilotov a takmer 70 pozemných špecialistov, z ktorých viacerí boli súčasťou 1. stíhacej jednotky izraelských vzdušných síl. S klesajúcou Stalinovou podporou Izraela však ČSR musela ukončiť dodávanie zbraní a spolupracujúcich dôstojníkov z armády prepustiť.
Strmhlav nadol
Nad politickou kariérou Clementisa sa začalo zmrákať. Keď v septembri 1949 vycestoval ako vedúci československej delegácie na Valné zhromaždenie OSN, dozvedel sa v New Yorku o zatýkaní na svojom ministerstve. Správy o hrozbe pre Clementisa, ktorým však on sám neveril, sa objavovali v tlači. C. L. Sulzberger uverejnil v New York Times (vydanie z 23. októbra 1949) článok o nebezpečenstve, ktoré Clementisovi po návrate do vlasti hrozí. Podobne o tom referoval aj francúzsky Le Monde v čísle z 27. októbra. Zo spomienok Adolfa Hoffmeistera, člena delegácie: „Jedného dňa som dostal korešpondenčný lístok v obálke od nemeckého utečenca Ericha Juhna. Žiadal ma, aby som naliehal na Vlada, aby sa nevracal domov. Takýchto odkazov bolo vtedy mnoho... Pozval som Vlada raz predpoludním na prechádzku. Išli sme Central Parkom, kde sa hrali deti a z času na čas prešiel skutočne nevšímavý, nepodozrivý chodec. Každého sme si prehliadli. Dal som Vladovi Juhnov lístok. Prečítal si ho. Mlčal. Potom povedal, že je to poplašený novinár. Že sú to nezmysly. Lístok sme nad kovovým košom na odpadky spálili.“
Návrat bol chybou
Žiaľ, nezmysly to neboli. Po návrate ho obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu a z nepriateľského postoja voči ZSSR, odvolali ho z funkcie ministra zahraničných vecí a dostal sa pod dozor ŠtB. Už na jar 1950 bolo zrejmé, že bude ďalšou obeťou monsterprocesov. V priebehu vyšetrovania ho preradili do procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho. Tento proces so „zradcami“ v najvyšších štátnych a straníckych funkciách bol antisemitský, keďže zo 14 obžalovaných a neskôr popravených mali jedenásti židovský pôvod. Bol pomstou Stalina za podporu Izraela a mal slúžiť záujmom sovietskej zahraničnej politiky získať vplyv na Strednom východe prostredníctvom arabských štátov. Sionistický argument uplatnili práve u Vladimíra Clementisa a odsúdili ho na smrť. Rehabilitovaný bol až 11 rokov po smrti.
Vladimír Clementis bol slovenský politik, právnik, šéfredaktor časopisu DAV.
Pochádzal z intelektuálnej evanjelickej rodiny šľachtického pôvodu. Veril myšlienke slovanskej vzájomnosti, odmietal však ideu čechoslovakizmu. Bol komunistom z presvedčenia, ale s vlastným názorom.
Ako redaktor počas londýnskeho exilu pracoval pre BBC pod menom Peter Hron. Pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia a po vojne sa stal štátnym tajomníkom a neskôr ministrom zahraničných vecí.
Vo vykonštruovanom procese ho obvinili zo zločinov proti štátu a odsúdili na smrť. Po 11 rokoch ho rehabilitovali a v roku 1968 sa stal Hrdinom ČSSR in memoriam.
Bol ženatý so sólistkou opery SND Ľudmilou Lídou Pátkovou. Manželstvo zostalo bezdetné. V súvislosti s vyšetrovaním manžela strávila Lída Clementisová 22 mesiacov vo väzení. Neskôr pracovala v knižnici.
Zaujímavú expozíciu, ktorá približuje život a dielo Vladimíra Clementisa, nájdete v jeho rodnom Tisovci.
reklama
Copyright © 2024, The BUSINESS SOIRÉE
