Francúzsky a navarrský kráľ Ľudovít XVI. sa narodil 23. augusta vo Versailles vo Francúzskom kráľovstve. Pochádzal z rodu Bourbonovcov a vládol v rokoch 1774 – 1792. Jeho manželkou bola od roku 1770 Mária Antoinetta – dcéra Márie Terézie. Do histórie sa zapísal veľmi tragicky. Počas jeho vlády vypukla Veľká francúzska revolúcia a on skončil pod gilotínou. Jeho manželku postihol rovnaký osud o deväť mesiacov neskôr.
Je opisovaný ako čestný a zbožný človek. Ako panovník však vystupoval často nerozhodne a nedokázal riešiť hlbokú finančnú krízu a reformovať zastarané feudálne usporiadanie Francúzska. Bol naučený vyhýbať sa tomu, aby dal ostatným najavo svoje myšlienky, a to viedlo k pochybnostiam o jeho inteligencii. Napriek tomu mal vynikajúcu pamäť, ovládal latinčinu, angličtinu a zaujímal sa o históriu a geografiu.
Mária Antoinetta
Manželka kráľa Ľudovíta XVI. bola pätnástym dieťaťom habsburskej cisárovnej Márie Terézie. Zaujímavosťou je, že sa za kráľa vydala formálne vo Viedni vo svojich 14 rokoch bez prítomnosti ženícha a po siedmich rokoch manželstva bola stále panna pre ,,neschopnosť“ svojho manžela. Všetko vyriešila operácia a pár mohol konečne splodiť potomkov. Rada usporadúvala bály a večierky, podľa nej sa riadila móda a ženy sa jej snažili podobať.
Zámok vo Versailles, sídlo francúzskych kráľov.
Nepriateľ ľudu
Život na francúzskom kráľovskom dvore vždy fascinoval vďaka svojej noblese, bohatstvu a kráse. Každý, kto v 17. a 18. storočí niečo znamenal, žil v Paríži a jeho okolí alebo priamo na dvore vo Versailles. Priveľmi nákladný život na dvore, zastaraný daňový systém, zlé hospodárenie a účasť Francúzska vo vojnách však postupne celú krajinu uvrhli do veľmi zlej ekonomickej a sociálnej situácie. Tesne pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789 iba dve percentá spoločnosti neplatili dane a mali politickú moc, boli to duchovní a šľachta. Zvyšok francúzskej spoločnosti, najmä roľníci a mešťania, nemal politickú moc, ale dane platiť musel. Boli zavedené špeciálne dane, napríklad z komínov, zo šiat a z okien. Obyvateľstvu prešla trpezlivosť a vyvrcholením bolo vypuknutie revolúcie, ktorá si nepriateľov zosobnila v kráľovi Ľudovítovi XVI. a jeho manželke. Aj keď podpísal ústavu, ktorá znamenala konštitučnú monarchiu, a tým oklieštila jeho absolútnu moc, dav trval na tom, že hlava kráľa a kráľovnej musí padnúť.
Neúspešný pokus o útek
Rozhnevaný dav, ktorý zburcovali v noci parížske ženy, vtrhol v noci 5. 10. 1789 do Versailles a odvliekol kráľa aj s rodinou do paláca Tuileries, kde ich prísne strážili. Stali sa väzňami revolúcie. Napriek tomu sa im podarilo utiecť s pomocou priateľa a pravdepodobne milenca kráľovnej, švédskeho aristokrata Axela Fersena. Pri organizovaní kráľovského úteku Fersenovi pomohli veľvyslanectvá cudzích krajín v Paríži. Rodina sa dostala z paláca bez problémov, avšak na ceste za slobodou ich spoznali ľudia a dav ich takmer zlynčoval. Boli prevezení do väzenia v Temple, odkiaľ viedla už iba jedna cesta – na popravisko. Súdny proces nebol vedený s kráľom, ale už iba s občanom Capetom, čo bolo považované za bodku za ,kráľovskou“ minulosťou. Bol obvinený z vlastizrady a neskôr ho uznali za vinného.
Sprievod do večnosti
Dňa 20. januára 1793 Národný konvent odsúdil Ľudovíta XVI. na smrť a jeho poprava bola naplánovaná na nasledujúci deň. Kráľ sa večer rozlúčil s manželkou a deťmi. Nasledujúci deň, 21. január, bol chladný. O ôsmej hodine ráno dorazila garda, ktorá pozostávala z tisícky jazdcov. Títo eskortovali bývalého kráľa na popravisko. Kňaz Henry Essex Edgeworth, Angličan žijúci vo Francúzsku, sprevádzal Ľudovíta na tejto ceste a zaznamenal ju. Ľudovít sedel pokojne s pokorou v kočiari a recitoval s kňazom žalmy. Cesta na popravisko trvala dve hodiny a bola lemovaná občanmi, ktorí boli ozbrojení kopijami a niektorí puškami. Bývalý kráľ vystúpil z kočiara a s pomocou kňaza vystúpil na popravisko. ,,Zomieram nevinný za všetky zločiny, ktoré mi boli pripísané, odpúšťam tým, ktorí zapríčinili moju smrť, a modlím sa k Bohu, aby krv, ktorú sa chytáte preliať, nikdy nepostihla Francúzsko.“ Za zvukov bubnov gilotína oddelila Ľudovítovi hlavu od tela a dav začal skandovať Vive la Republique!
Socha Ľudovíta XIV. vo Versailles.