Historie

János Esterházy – martýr či agent s imunitou?

Publikováno: 20. 12. 2020
Autor: Silvia Mária Petrovitsová
Foto: Kancelář Senátu Polské republiky a dokument ČT / Photo The Chancellery of the Senate of the Republic of Poland and documentary film of Czech television
logo Sdílet článek

Pre viaceré politické kroky proti československej štátnosti a spoluúčasti na totalitných opatreniach Slovenského štátu zostáva politik János Esterházy (14. 3. 1901 – 8. 3. 1957) kontroverznou osobou československej histórie. I desaťročia po jeho úmrtí sa stal pri odhaľovaní jeho busty v Košiciach v roku 2011 rozbuškou vyhrotených vášní v slovensko-maďarských vzťahoch.

Pre viaceré politické kroky proti československej štátnosti a spoluúčasti na totalitných opatreniach Slovenského štátu zostáva politik János Esterházy (14. 3. 1901 – 8. 3. 1957) kontroverznou osobou československej histórie. I desaťročia po jeho úmrtí sa stal pri odhaľovaní jeho busty v Košiciach v roku 2011 rozbuškou vyhrotených vášní v slovensko-maďarských vzťahoch.


V hodnotení jeho politickej činnosti panujú medzi maďarskou, poľskou a slovenskou verejnosťou veľké rozpory. Kým v Maďarsku a v Poľsku ho oslavujú ako martýra, na Slovensku je vnímaný negatívne. Na mieste je však konštatovanie, že sa pre svoju politickú aktivitu stal spolutvorcom, súčasťou a zároveň i obeťou totalitného systému na Slovensku.

V Spojených štátoch amerických mu židovská organizácia Anti-Defamation Ligue v novembri 2011 in memoriam udelila Cenu Jana Karského. Táto sa udeľuje osobnostiam za ich „odvahu zaujímať sa“, ktorú gróf János Esterházy prejavil. Proti jeho prezentácii ako humanistu a záchrancu slovenských Židov vystúpili slovenskí historici z radov Historického ústavu SAV či Ústavu pamäti národa, ktorí sa zaoberajú problémom holokaustu. Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike vo svojom oficiálnom stanovisku ho odmietol prezentovať ako záchrancu „stoviek prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov“, keďže je to podľa nich v rozpore s historickými faktami. Jeho zástancovia z radov politických väzňov i obdivovatelia v Poľsku a v Maďarsku sa snažia o jeho rehabilitáciu a svätorečenie, keďže pomáhal pri úteku z Poľska cez Slovensko viacerým v tom čase perzekvovaným rodinám. O jeho rehabilitáciu sa zasadzoval i známy lovec nacistov Šimon Wiesenthal . Súdnou cestou sa o to pokúšala aj Esterházyho dcéra Alice, keď sa v tejto veci obrátila so žalobou proti Slovenskej republike na súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Poľsko mu in memoriam udelilo jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní. Slovenská republika dôvod na jeho rehabilitáciu naďalej nevidí.


Priateľstvo s Hortym

Na kandidátke Krajinskej kresťansko-socialistickej strany sa vo voľbách v roku 1935 dostal za volebný obvod mesta Košice do československého Národného zhromaždenia. Sústredil sa na otázku Maďarov v Československu, ich národnostné práva i slovensko-maďarské vzťahy. Podporoval revizionistickú a iredentistickú politiku horthyovského Maďarska. Aj keď ho Československo platilo za odstránenie maďarskej iredenty na Slovensku, sám ju nepriamo živil. Od začiatku udržiaval úzke kontakty s maďarskými vládami. Hoci malo ísť o spoluprácu spravodajského charakteru, jeho rolu agenta dokumenty explicitne nepotvrdili. Priateľstvom s Miklósom Hortym sa otvorila Esterházymu cesta aj k ďalším politickým špičkám v Maďarsku.

Nepriateľ Československej republiky

Ako kresťansko-socialistický politik sa síce verejne dištancoval od myšlienok národného socializmu, no spolupracoval s Nemcami sledujúc ciele maďarského revizionizmu. Jeho snahy o rozbitie Československa s cieľom obnoviť historické Uhorsko dokazujú viaceré pramene. Počas roka 1938 sa naplno prejavilo jeho nepriateľstvo voči Československu. V tom čase spolupracoval s vnútornými a vonkajšími nepriateľmi štátu, s ktorými rokoval ako polooficiálny sprostredkovateľ maďarskej vlády. Na stretnutí sudetských Nemcov s maďarskou vládou sa podieľal na koordinácii ich spoločného postupu proti Československu. Vďaka Henleinovi bol informovaný o pláne sudetských Nemcov sabotovať rokovania s československou vládou či o nemeckom pláne začleniť české krajiny do Ríše a Slovensko „priklepnúť“ Maďarsku. Esterházy tieto informácie sprostredkoval iba maďarskej vláde a hoci bol poslancom československého Národného zhromaždenia, neupovedomil o nich československé orgány. Zúčastnil sa poľsko-maďarských rokovaní o pripojení Slovenska k Maďarsku, ktoré rátali s jeho autonómiou v rámci Maďarska. Hoci Poliaci tento plán podporovali, neuskutočnil sa, keďže táto idea nezískala podporu ani medzi slovenskými autonomistami.


Maďarský sen o ovládnutí Slovenska

Výsledok Mníchovskej dohody i vyhlásenie slovenskej autonómie v októbri 1938 uvítal, keďže predpokladal budúcu nestabilitu Slovenska ako možnosť pripojenia jeho územia k Maďarsku. Sám sa podieľal na príprave prvej viedenskej arbitráže a pričinil sa o pripojenie Košíc s ich prevažne etnicky slovenským okolím k Maďarsku. V novembri 1938 ako poslanec vítal Miklósa Hortyho pri jeho triumfálnom príchode do Košíc. Napriek ich vyhláseniam garantujúce práva slovenskej menšiny došlo k rozsiahlym perzekúciám nemaďarského obyvateľstva. Esterházy zásahy oficiálne neodsúdil. Odsudzovala ich slovenská verejnosť na protimaďarských zhromaždeniach, ktoré on paradoxne kritizoval.

Po vyhlásení slovenskej autonómie sa dostal na kandidátke HSĽS do Snemu Slovenskej krajiny a neskôr aj do Slovenského snemu. Krátko po vzniku prvej Slovenskej republiky bola táto bez vyhlásenia vojny napadnutá Maďarskom. O napadnutí štátu bol poslanec Slovenského snemu János Esterházy podľa šéfa spravodajskej služby maďarských ozbrojených síl Rezső Andorku informovaný deň vopred. Ako jediný zástupca slovenských Maďarov pokračoval až do roku 1944 v promaďarskej politike, venoval sa menšinovým právam ovplyvneným princípom reciprocity a slovensko-maďarských vzťahom. Pohnútkou k jeho vyjadreniam v prospech ochrany Slovákov v Maďarsku bola okrem princípu reciprocity podľa viacerých slovenských historikov aj snaha o dobrovoľný návrat Slovákov k Maďarsku a obnovu predtrianonského Uhorska.

POPISKY

Pochádzal z vplyvnej uhorskej aristokratickej rodiny. Nikdy sa nezmieril s Trianonom a stratou majetku počas pozemkovej reformy. Nenávisť k Československu prejavoval aj po jeho rozbití: „My sme sa na Československú republiku vždy pozerali ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná a štátom prezývaná ohava nemá žiadneho práva na jestvovanie.“

Začiatok konca

Jeho politická kariéra i kvôli vnútropolitickým zmenám a obratu vo vojne začala upadať. Záverečných dvanásť rokov jeho osobného života bolo tragických. V apríli 1945 ho zatkli a už v júni ho sovietske orgány odvliekli do Sovietskeho zväzu. Tu ho obvinili z nepriateľstva voči sovietskej moci a odsúdili na desaťročný trest nútených prác v gulagoch na Sibíri. Počas jeho neprítomnosti ho v septembri 1947 odsúdil aj Národný súd v Bratislave za vlastizradu, rozbíjanie Československa a kolaboráciu s fašistickými okupantmi na trest smrti obesením. Po návrate zo Sovietskeho zväzu už v júni 1949 požiadal prezidenta kvôli podlomenému zdraviu o zrušenie pôvodného rozsudku. Tento mu bol zmenený na doživotie a neskôr znížený na 25 rokov. Naposledy si trest odpykával vo väznici v Mírove. Navrhovali mu útek, čo odmietol a podľa svedectiev spoluväzňov znášal svoj údel hrdinsky. Zomrel po dlhej chorobe 8. marca 1957 ako 55-ročný. Až donedávna sa nevedelo, kde je pochovaný. Jeho rodine sa aj vďaka záujmu maďarskej vlády podarilo nájsť, získať jeho ostatky a pochovať ich v Dolných Obdokovciach pri Nitre.


BOX

Politik dvoch tvárí

Jeho politické aktivity boli často veľmi protichodné a diskreditoval sa viacerými výrokmi. Oslavoval spojenectvo s Nemeckom a obhajoval Maďarsko ako spojenca Tretej ríše. Hoci v prejavoch deklaroval lojalitu slovenskému štátu, jeho politický režim kritizoval, no na druhej strane ho pomáhal budovať. Svojrázny je aj jeho postoj k riešeniu židovskej otázky. Sám seba označoval za celoživotného antisemitu a podporoval sociálne a ekonomické vylúčenie židovského obyvateľstva. Ako poslanec Slovenského snemu svojimi vystúpeniami aktívne podporil viacero protidemokratických a protižidovských zákonov. Namiesto arizácií kritizoval nízky podiel maďarských arizátorov. V súvislosti s ním sa spomína, že 15. mája 1942 ako jediný nehlasoval za ústavný zákon legalizujúci už prebiehajúce deportácie.



Martyr or Agent with Immunity?


Politician János Esterházy (14th March, 1901 – 8th March, 1957) remains a controversial person in Czechoslovak history due to several political steps against Czechoslovak statehood and participation in the totalitarian measures of the Slovak state. Even decades after his death, during the unveiling of his bust in Košice in 2011, he became a fog signal of heated passions in Slovak-Hungarian relations.


In the evaluation of his political activity, there are great differences between the Hungarian, Polish and Slovak public opinions. While in Hungary and Poland he is celebrated as a martyr, in Slovakia he is perceived negatively. However, it is appropriate to state that during his political activity he became a co-creator, and at the same time a victim of the totalitarian system in Slovakia.

In the United States, the Jewish organization Anti-Defamation League awarded him the Jan Karsky Prize in memoriam in November 2011. This is given to personalities for their "courage to care ", which was expressed by Count János Esterházy. Slovak historians from the ranks of the Institute of History of the Slovak Academy of Sciences and the Institute of the Memory of the Nation, which deal with the problem of the Holocaust, opposed his presentation as a humanist and saviour of Slovak Jews. In its official position, the Central Union of Jewish Religious Communities in the Slovak Republic refused to present him as the saviour of "hundreds of persecuted Jews, Czechs and Slovaks", as it is contrary to historical facts. His supporters from the ranks of political prisoners, as well as admirers in Poland and Hungary, are trying to rehabilitate and consecrate him, as he helped several persecuted families escape from Poland through Slovakia at the time. The well-known Nazi hunter Šimon Wiesenthal also advocated his rehabilitation. Esterházy's daughter Alice also tried to do so in court, when she turned to the human rights court in Strasbourg in a lawsuit against the Slovak Republic. Poland awarded him in memoriam one of the highest state honours. The Slovak Republic still sees no reason for his rehabilitation.


Friendship with Horty

In the elections of 1935, he entered the Czechoslovak National Assembly as a candidate for the Regional Christian-Socialist Party. He focused on the issue of Hungarians in Czechoslovakia, their national rights and Slovak-Hungarian relations. He supported the revisionist and irredentist policies of Horthy's Hungary. Although Czechoslovakia paid him to remove the Hungarian irredentism in Slovakia, he himself indirectly fed it. From the beginning, he maintained close contacts with the Hungarian governments. Although it was supposed to be an intelligence cooperation, his role as an agent was not explicitly confirmed by the documents. The friendship with Miklós Horty opened the way for Esterházy to other political leaders in Hungary.


The enemy of the Czechoslovak Republic

As a Christian-socialist politician, he publicly distanced himself from the ideas of National Socialism, but he cooperated with Germans in pursuit of the goals of Hungarian revisionism. His efforts to break up Czechoslovakia in order to restore historic Hungary are proven by several sources. During 1938, his hostility to Czechoslovakia became fully apparent. At that time, he cooperated with its internal and external enemies, with whom he negotiated as a semi-official mediator of the Hungarian government. At a meeting of Sudeten Germans with the Hungarian government, he participated in the coordination of their joint action against Czechoslovakia. Thanks to Henlein, he was informed about the plan of the Sudeten Germans to sabotage negotiations with the Czechoslovak government or about the German plan to include the Czech lands in the Reich and to "assign" Slovakia to Hungary. Esterházy provided this information only to the Hungarian government, and although he was a member of the Czechoslovak National Assembly, he did not notify the Czechoslovak authorities. He took part in the Polish-Hungarian negotiations on Slovakia's accession to Hungary, which counted on its autonomy within Hungary. Although the Poles supported this plan, it did not materialize, as this idea did not gain support even among the Slovak autonomists.


The Hungarian dream of taking control of Slovakia

He welcomed the result of the Munich Agreement and the declaration of Slovak autonomy in October 1938, as he assumed the future instability of Slovakia could be a possibility of annexing its territory to Hungary. He himself participated in the preparation of the first Viennese arbitration and contributed to the annexation of Košice with its predominantly ethnical Slovak environment to Hungary. In November 1938, as a member of parliament, he welcomed Miklós Horty at his triumphant arrival in Košice. Despite their statements guaranteeing the rights of the Slovak minority, there were extensive persecutions of the non-Hungarian population. Esterházy did not officially condemn the interventions. They were condemned by the Slovak public at anti-Hungarian rallies, which he paradoxically criticized.

After the declaration of Slovak autonomy, he joined Slovak regional Parliament and later also the Slovak National Parliament as a candidate of the HSĽS. Shortly after the establishment of the first Slovak Republic, it was attacked by Hungary without a declaration of war. According to the head of the intelligence service of the Hungarian Armed Forces, Rezső Andorka, a member of the Slovak Parliament, a member of the Slovak Parliament, was informed about the attack a day in advance. As the only representative of Slovak Hungarians, he continued his pro-Hungarian politics until 1944, focusing on minority rights influenced by the principle of reciprocity and Slovak-Hungarian relations. According to several Slovak historians, the impetus for his statements in favour of the protection of Slovaks in Hungary was, in addition to the principle of reciprocity, the effort for the voluntary return of Slovaks to Hungary and the restoration of pre-Trianon Hungary.


The beginning of the end

His political career also began to decline due to domestic political changes and a turnaround in the war. The final twelve years of his personal life were tragic. He was arrested in April 1945 and already in June the Soviet authorities dragged him to the Soviet Union. He was accused there of hostility to Soviet power and sentenced to ten years of forced labour in gulags in Siberia. During his absence, in September 1947, he was also sentenced to death by hanging by the National Court in Bratislava for treason, disintegrating Czechoslovakia and collaboration with the fascist occupiers. After returning from the Soviet Union in June 1949, he asked the president to cancel the original sentence for his poor health. And so it was changed to a life sentence and later reduced to 25 years. He spent the last years of his sentence in the Mírov prison. He was offered to escape, which he refused and according to the testimony of his fellow prisoners, he bore his fate as a hero. He died after a long illness on 8th March, 1957 at the age of 55. Until recently, it was not known where he was buried. Thanks to the interest of the Hungarian government, his family managed to find and get his remains and bury them in Dolné Obdokovce near Nitra.



BOX

A two-faced politician

His political activities were often very contradictory and he was discredited by several statements. He celebrated an alliance with Germany and defended Hungary as an ally of the Third Reich. Although in his speeches he declared loyalty to the Slovak state, he criticized its political regime that helped to build. His attitude towards solving the Jewish question is peculiar. He described himself as a lifelong anti-Semite and supported the social and economic exclusion of the Jewish population. As a MP, he actively supported several anti-democratic and anti-Jewish laws in his speeches. Instead of Rather than critising aryanization, he criticized the low proportion of Hungarian Aryanizers.

In connection with it, it is mentioned that he was the only one who did not vote on 15th May 1942 for a constitutional law legalizing the already ongoing deportations.


reklama

https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků