Figarova svadba, ktorá je dnes známa najmä ako opera od Wolfganga Amadea Mozarta, vznikla pôvodne ako hra Pierra-Augustina Beaumarchaisa. Mnohí ju považujú za zápalnú šnúru, ktorá viedla k francúzskej revolúcii. Zosmiešňovala aristokraciu, bola ostrá a kontroverzná.
Mozartova opera už bola miernejšia, politicky najostrejšie pasáže boli odstránené. Preto sa podarilo dosiahnuť povolenie cisára na viedenskú premiéru. Naopak, pôvodnú hru od Beaumarchaisa zakázal francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais bol významný francúzsky dramatik. Narodil sa v Paríži v roku 1732 ako syn hodinára a počas svojho života sa venoval mnohým aktivitám. Bol hodinárom, politikom, tajným agentom, vydavateľom, obchodníkom so zbraňami aj revolucionárom. Do povedomia spoločnosti sa dostal najmä ako autor trilógie hier o Figarovi. Postava Figara sa stala silným symbolom vtedajšej kritiky feudálneho systému a Beaumarchaisova tvorba sa často považuje za jeden z kultúrnych prejavov predrevolučných nálad, ktoré vyústili do Veľkej francúzskej revolúcie.
Kritika aristokracie cez zábavu
Beaumarchaisova politicky výbušná hra je o drzom barbierovi, ktorý trvá na tom, že si je rovný s každým, bez ohľadu na spoločenské postavenie či majetok. Figaro, sluha grófa Almavivu, sa pripravuje oženiť so Susannou, služobníčkou grófovej manželky. Problém nastáva, keď gróf Almaviva začne uvažovať, že by uplatnil starý feudálny zvyk a vyžiadal si od Susanny právo prvej noci. Figaro sa snaží ochrániť svoju snúbenicu, zároveň však prekáža grófovi. Do deja sa zamotajú ďalšie lásky a intrigy. Grófova žena Rozina má podozrenie na manželovu neveru. Susanna musí vymyslieť plán, aby grófovo správanie odhalila. Nakoniec Figaro svojím dôvtipom, prefíkanosťou a pomocou priateľov všetko obracia vo svoj prospech. Hra kritizovala aristokratickú moc a privilégiá. Gróf Almaviva reprezentuje šľachtu, ktorá si myslí, že môže ľudí vlastniť len preto, lebo sa narodila do vyššej triedy. Hra vyzýva divákov zamyslieť sa nad tým, že ľudia sú si rovní bez ohľadu na majetok či titul. Kritizuje staré zvyky a prináša osvietenské myšlienky. Všetko je zabalené do vtipných situácií a slovných duelov, takže kritika aristokracie neprichádza priamo, ale cez zábavu.
Kráľov zákaz
Kráľ Ľudovít XVI. bol opisovaný ako čestný a zbožný človek, ale ako panovník vystupoval často nerozhodne, nedokázal riešiť hlbokú finančnú krízu a reformovať zastarané feudálne usporiadanie Francúzska. Bol však natoľko prezieravý, že v Beaumarchaisovej hre vycítil hrozbu a jej verejné uvedenie v roku 1778 zakázal. O šesť rokov neskôr ju povolil. Veľmi pravdepodobné je, že k tomu prispela jeho manželka Mária Antoinetta, dcéra rakúskej cisárovnej Márie Terézie, ktorá ju v súkromí videla pred premiérou a veľmi sa jej páčila. Zaujímala sa o divadlo, rada usporadúvala bály a večierky. Podľa nej sa riadila móda a ženy sa jej snažili podobať. Francúzsky ľud ju nenávidel, obviňovali ju, že jej výdavky na šaty a zábavu boli veľmi vysoké. Nepriamo im však „pomohla“, pretože povolením tejto hry sa prilial olej do ohňa, ktorý už dlho horel v srdciach nespokojného národa. Roľníci a mešťania, ktorí tvorili 98 percent obyvateľstva, museli platiť dane vyberané duchovenstvom a šľachtou. Boli zavedené špeciálne dane, napríklad z komínov, zo šiat a z okien. Obyvateľstvo strácalo trpezlivosť.
Šľachta sa bavila
V tejto napätej atmosfére sa v roku 1784 konala premiéra hry v Paríži. Šľachta vo Versailles pri veselej hudbe a komických scénach hre tlieskala, hoci jej satira kritizovala práve ich privilégiá. Éra rozkladu monarchie dosiahla vrchol práve za potlesku elity kráľovstva. Kríza a nespokojnosť ľudí sa prehlbovali, čo predznamenalo revolučné udalosti. V roku 1789 napätie vyvrcholilo. Hlboká finančná kríza a sociálna nerovnosť vyprovokovali povstanie ľudu. V júli 1789 sa stala symbolickým začiatkom revolúcie vzbura, keď obyvatelia Paríža dobyli pevnosť Bastilu a začali bojovať za zmenu starého režimu. Neskôr sa udalosti ešte viac zdramatizovali. Rozhnevaný dav, ktorý zburcovali v noci parížske ženy, vtrhol v noci 5. 10. 1789 do Versailles a odvliekol kráľa aj s rodinou do Tuilerijského paláca, kde ich prísne strážili. Stali sa väzňami revolúcie. Podarilo sa im utiecť, pravdepodobne s pomocou milenca kráľovnej švédskeho aristokrata Axela Fersena. Na ceste za slobodou ich spoznali ľudia a dav ich takmer zlynčoval. Boli prevezení do väzenia v Temple. Kráľ bol obvinený z vlastizrady a neskôr ho uznali za vinného. Popravili ho na gilotíne 21. januára 1793, jeho žena skončila na popravisku o deväť mesiacov neskôr.
Comédie-Française v Paríži koncom 18. storočia – divadlo, v ktorom v roku 1784 aristokracia tlieskala hre zosmiešňujúcej jej vlastné privilégiá.
reklama
