Poslanci za Progresívne Slovensko prijali 20. novembra t. r. v Komárne vyhlásenie, v ktorom vyzývajú vládu, aby uznala, že v povojnovom období sa čsl. orgány dopustili v prípade maďarskej komunity porušení humanitárnych zásad a ďalších krívd, a žiada slovenskú vládu, aby pri posudzovaní súdnych žalôb o vlastníctvo k nehnuteľnostiam spojeným s (povojnovými – pozn.) konfiškačnými rozhodnutiami dodržiavala princíp, že dekréty prezidenta ČSR sú ako súčasť slovenského práva vyhasnuté a na ich základe nie je možné robiť rozhodnutia o nových právnych skutočnostiach. V honbe za maďarským voličom PS otvorili tému Benešových dekrétov. Poďme teda za nimi.
Ihneď po skončení vojny, ešte v roku 1945, prezident Československa Eduard Beneš a takmer identicky na Slovensku Slovenská národná rada vydali dekréty, ktoré (zjednodušene) Nemcov a Maďarov, ktorí za vojny prijali štátne občianstvo Nemecka a Maďarska, a to boli takmer všetci, pozbavovala štátneho občianstva ČSR a prakticky aj majetku. Na Slovensku najskôr nasledovala tzv. dobrovoľná výmena obyvateľstva, čiže Maďari zo Slovenska boli premiestnení do Maďarska a opačne Slováci z Maďarska na Slovensko. Hnuteľný majetok si mohli zobrať so sebou, za nehnuteľný dostali náhradu spravidla tiež v nehnuteľnostiach v krajine premiestnenia. Samozrejme, že vznikali spory skôr o detailoch. Začiatkom 70. rokov som nastúpil ako advokátsky koncipient v Bratislave a môj školiteľ JUDr. Zsolt Sárkány so svojím náprotivkom v Budapešti vybavovali právne spory, ak niektorý účastník namietal nespravodlivosť v majetkovom vyrovnaní. Z oboch štátov sa zúčastnilo na premiestnení asi po 75-tisíc obyvateľov. Netreba si robiť ilúzie o dobrovoľnosti premiestnenia, najmä Maďarov zo Slovenska, ale v rozrušených povojnových pomeroch to bol takmer vrchol pokojného riešenia problému účastníka víťazného tábora voči obyvateľom porazeného tábora. Nasledovalo nedobrovoľné premiestňovanie Maďarov, ktorí zostali na Slovensku, do obydlí, ktoré zostali prázdne v Sudetách po odsunutých Nemcoch. Maďari zo Sudet sa čoskoro, v r. 1948, mohli vrátiť na Slovensko. Maďarsko aj Československo pripadli do sovietskeho bloku a Moskva nepotrebovala problémy pre akési spory malých národov za skončenej vojny, keď sa začínala nová, studená vojna. Dôležité je, že na Slovensku nie sú známe žiadne prípady zabíjania Maďarov po vojne z pomsty za udalosti z čias vojny. Možno sa niektoré stali, ale nenadobudli spoločenský význam. Je to rozdiel oproti všetkým iným vtedajším vyrovnávaniam národnostných hraníc (Sovietsky zväz, Poľsko, Česko, Juhoslávia).
Edvard Beneš s manželkou (1934).
Nemožno vydávať nové právne akty
Dôvody na rozdúchavanie vášní na slovenskej strane existovali. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 Nemecko a Taliansko odtrhli od Slovenska juh. Na obsadenom území slovenskí učitelia, policajti, notári a ľudia ďalších povolaní dostali niekoľko hodín na zbalenie vecí, naložili ich na auto alebo voz, odviezli na novú hranicu a tam vyložili. Ďalej sa museli sami postarať o seba. Môj otec bol vtedy úradníkom na autonómnom ministerstve školstva v Bratislave, mal na starosti základné a stredné školy. V noci mu telefonovali z rôznych hraničných priechodov učiteľky, že ich tam Maďari vyviezli, a žiadali pomoc. Učiteľky vyhnané zo zabraného územia potrebovali aj nové miesta na Slovensku. Situáciu riešil tak, že vydaté učiteľky na Slovensku dostali okamžitú výpoveď (mali živiteľa) a na ich miesta zamestnal učiteľky, ktoré Maďari vyhnali z južného územia. Vtedy stratila učiteľské miesto moja mama aj sestra neskoršieho prezidenta Jozefa Tisa. Maďari na obsadenom území postupovali tvrdšie. V obsadených Šuranoch na Štedrý deň 1938 maďarskí žandári strieľali do Slovákov pred kostolom za spievanie slovenskej hymny. Sedemnásťročnú Máriu Kokošovú zastrelili. Po tom všetkom, a na českom obsadenom území bolo toho viac, vyšli Benešove dekréty. Zostali súčasťou slovenského aj českého právneho poriadku, ale najmenej od nášho vstupu do Rady Európy (november 1993) už nemožno podľa nich vydávať nové právne akty – uzatvárať zmluvy, odoberať nehnuteľnosti a pod. Vstupom do Rady Európy a neskôr vstupom do dnešnej EÚ sme prijali Európsku konvenciu o ľudských právach, ktorá neumožňuje súčasnú platnosť konvencie ani Benešových dekrétov.
Neochota priznať akúkoľvek svoju vinu
Po Novembri ’89, vytvorení nových vlád, federálnej aj republikových, čiastočnej obmene poslancov Národnej rady a po voľbách 1990 nasledovalo idealistické obdobie slovenskej politiky, keď sme chceli nadviazať so všetkými priateľstvo. Slovenský parlament prijal ospravedlnenie Židom za príkoria počas slovenského štátu, ospravedlnenie Nemcom za príkoria po vojne a chceli sme prijať aj ospravedlnenie Maďarom za príkoria po vojne. Ale pri Maďaroch sme chceli, aby aj maďarský parlament prijal ospravedlnenie voči Slovákom za to, čo Maďarsko robilo Slovákom v Maďarsku počas vojny. U Maďarov sme narazili. Maďari tvrdili, že voči Slovákom sa ničoho nedopustili a žiadne vyhlásenie nechceli prijať. Bolo viacero rokovaní delegácií, naposledy o veci hovoril predseda Národnej rady Pavol Hrušovský na stretnutí s predsedníčkou maďarského parlamentu Katalin Szili v roku 1994, ale aj ona zopakovala maďarské stanovisko. Návrh slovensko-maďarského vyhlásenia napísal maďarský intelektuál zo Slovenska. Zo starších výročí. V januári 1998 sa uskutočnilo v Levoči stretnutie prezidentov Vyšehradskej štvorky. Od našich maďarských priateľov sme dostali informáciu, že maďarský prezident Árpád Göncz cestou do Levoče sa zastaví na cintoríne v Černovej (Ružomberok) a položí veniec pri pomníku obyvateľov Černovej, zastrelených maďarskými žandármi v roku 1907. Nakoniec z návštevy cintorína zišlo, Maďari nie sú ochotní priznať akúkoľvek svoju vinu na tragédii. Ešte predtým, v novembri 1997, na 90. výročie masakry, som navrhol Bélovi Bugárovi, či by maďarské strany na Slovensku neboli ochotné vyjadriť ľútosť nad streľbou v Černovej. Maďarské strany to odmietli. V októbri 1907 maďarskí žandári zastrelili 15 obyvateľov Černovej a 12 ťažko zranili, keď obyvatelia obce žiadali, aby nový kostol, postavený z iniciatívy Andreja Hlinku, vysvätil Andrej Hlinka, v tom čase odsúdený za „poburovanie proti maďarskej národnosti“.
S veľvyslancom Vladimírom Hurbanom u prezidenta USA Franklina D. Roosevelta (1943).
Napadnuteľnosť rýdzo civilných záležitostí
Progresívne Slovensko považuje Benešove dekréty za „vyhasnuté“ a chce, aby ich za také vyhlásila aj vláda. Nuž, na právnických fakultách o takom zániku platnosti právnej normy neučia. Na odľahčenie: V Anglicku platí zvykové právo platné po celé stáročia. Prišiel študent na skúšku na právnickej fakulte a žiadal profesora, aby mu ponúkol pohár piva, pretože tak predpisoval zvyk spred niekoľkých stáročí. Profesor to odmietol s argumentom, že podľa rovnakého zvyku študent mal prísť na skúšku opásaný mečom a on tak neprišiel. Profesorovi by nepomohlo, keby argumentoval, že pravidlo (zvyk), o ktorom hovorí študent, je už „vyhasnuté“. Čo žiada PS, je, právnicky vyjadrené, „neplatnosť Benešových dekrétov od samého začiatku“. To je požiadavka nemeckých revanšistických organizácií združených vo Zväze vyhnancov. Česká vláda to odmieta s argumentom, že uznanie neplatnosti Benešových dekrétov od samého začiatku by spätne rušilo účasť Československa v tábore víťazov nad Nemeckom vo vojne, znevažovalo by obeť padlých Čechov a Slovákov vo vojne; len pri dobytí Duklianskeho priesmyku ich padlo asi 2 100, sovietskych vojakov padlo v priesmyku 21-tisíc. Navyše, vytvorilo by viac problémov, ako vyriešilo. Boli by napadnuteľné rýdzo civilné záležitosti. Niektorá strana by mohla na tom základe napadnúť platnosť testamentu, platnosť kúpnej zmluvy, platnosť osvojenia a iné. Som advokát a viem, aké rôzne argumenty sa v sporoch používajú. Na slovenských súdoch beží veľa civilných sporov, v ktorých súdy riešia aj námietku, či sa na vec vzťahuje Benešov dekrét alebo nie. Súdy spory riešia podľa zákona a účastníci sporu majú otvorenú cestu až na európsky súd. Pri, zdá sa, obmedzenej orientácii PS vyhovenie jeho požiadavke by vytvorilo zlý precedens pre Českú republiku. Pre Slovensko problém Benešových dekrétov nie je existenčným problémom, ale pre Česko sa k takému významu blíži. V Českej republike Benešove dekréty zasiahli viac než tri milióny obyvateľov. Keby Slovensko uznalo neplatnosť Benešových dekrétov od samého začiatku, veľmi by posilnilo argumentáciu nemeckých revanšistických organizácií, pretože by im dodalo argument, že Slovensko už „čo oni žiadajú“ uznalo. Starí rodičia predsedu PS Michala Šimečku pochádzali z Moravy, boli moji priatelia, s jeho dedom sme boli kolegovia v slovenskom disente. Toto im chce strana Michala Šimečku urobiť?
Kolotoč požiadaviek by sa roztáčal
O presídlení nemeckých menšín rozhodla po vojne Postupimská konferencia, ale plná realizácia Benešových dekrétov bola politicky možná len s podporou vtedy Sovietskeho zväzu. Západ, ktorý už pripravoval operáciu Nemysliteľné so zapojením zajatých nemeckých vojsk, by nemohol zároveň podporiť či aspoň umožniť zásah proti nemeckým menšinám na východe. Opatrenia proti maďarskej menšine sa v Benešových dekrétoch odvíjali od opatrení proti nemeckej menšine. Otvorenie Benešových dekrétov poslancami PS sa odvíja od cynizmu strany k záujmom Slovenska a zároveň od jej ponoru do ideologických a politických prúdov Bruselu proti Východu. V roku 1993 som ako podpredseda Parlamentného zhromaždenia OBSE viedol delegáciu PZ OBSE do Belehradu, vtedy ešte k prezidentovi Juhoslávie Slobodanovi Miloševičovi. Členom delegácie bol aj poslanec CDU v Bundestagu (meno nebudem uvádzať). On mi pri večeri povedal, že ho oslovili Maďari z Vojvodiny a žiadali podporu v otázkach, ktoré išli za rámec politiky nemeckej vlády. On im podporu odmietol, odkázal ich na juhoslovanské orgány a mne povedal: keby oni dosiahli svoje ciele, ešte k tomu s nemeckou podporou, hneď by sa o to opreli niektoré organizácie v Nemecku. Kolotoč požiadaviek, ktoré rozpútali 2. svetovú vojnu, by sa roztáčal. Na zvyšovanie napätia v strednej Európe niekedy nie je potrebné odhodlanie, stačí hlúposť.
Ján Čarnogurský
O AUTOROVI
Ján Čarnogurský (narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave) je bývalý československý a slovenský politik.
Vyštudoval práva na Karlovej univerzite v Prahe, doktorát získal v roku 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.
Pracoval ako advokát, veľa zastupoval náboženských aktivistov a politických disidentov. V roku 1981 ho preto z advokácie vylúčili. V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z podvracania republiky.
Po Nežnej revolúcii sa stal prvým vicepremiérom federálnej vlády. Potom bol postupne podpredsedom vlády ČSFR a prvým podpredsedom vlády SR, stal sa iniciátorom vzniku Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) a jeho predsedom.
V rokoch 1998 – 2002 bol ministrom spravodlivosti SR, krátko aj predsedom vlády.
V roku 2000 odstúpil z funkcie predsedu KDH a založil vlastnú advokátsku kanceláriu. O tri roky neskor stál pri zrode Paneurópskej vysokej školy (predtým Bratislavská vysoká škola práva).
Otvorene sa hlási k svojmu rusofilstvu, je predsedom slovensko- ruskej spoločnosti založenej v roku 2006. V roku 2014 kandidoval za prezidenta, ale nepostúpil do 2. kola.
S manželkou Martou majú štyri deti.
reklama
