Měl našlápnuto ke sportu, nakonec zakotvil u herectví. Známe ho z filmů a seriálů, milovníci divadla i z prken, jež znamenají svět. S jednou z divadelních rolí (Halpern a Johnson) dojíždí i do Prahy. Vlado Černý ztvárnil desítky charakterově odlišných postav, je ovšem i zdatný divadelní manažer a už tři dekády šéfuje Divadlu Astorka Korzo ’90. Jeho krédo zní: „Z herce musí na jevišti i před kamerou něco vyzařovat. Aby si vás divák zapamatoval.“
Jste herec, ale také dlouholetý ředitel divadla. Co se z vašeho pohledu za ty roky v branži proměnilo?
Divadlo Astorka Korzo ’90 má od svojho vzniku danú základnú dramaturgiu. Inscenovať hry svetovej klasiky s presahom do súčasnosti, prinášať na scénu dramatické diela európskych a svetových dramatikov, ktoré ešte neboli uvedené na Slovensku, a inscenovať pôvodné hry od slovenských autorov alebo dramatizácie diel slovenských spisovateľov. Takto sme si vybudovali našu značku a diváci to od nás aj očakávajú. Čo sa však podstatne zmenilo, je ekonomická situácia. Značne sa zvýšili náklady na výrobu inscenácií vo všetkých ukazovateľoch, či ide o ceny materiálov, cenu práce (šitie kostýmov, stavby scén, maskovanie, honoráre umeleckých spolupracovníkov) a podľa môjho názoru sa všetko veľmi zrýchlilo, a tak sa stanovené časové limity ťažšie dodržiavajú. Herci majú menej času na dokonalú prípravu, ako to bolo v roku 1990. To isté platí aj pri televíznych programoch a filmoch. Kto nestíha nasadené tempo, vypadáva z kola von.
Mění se i vkus diváků? Jaké hry u nich dnes nejvíc rezonují?
Väčšinou si diváci z ponuky divadla vyberajú dajakú veselú komédiu. Našťastie u nás v divadle sa snažíme robiť zmysluplné komédie s kritickým pohľadom na prítomnosť či minulosť. Problémy s návštevnosťou majú vážne drámy, i keď sú vynikajúco napísané a diváci v nich majú možnosť vidieť mimoriadne kvalitné herecké výkony či vynikajúcu réžiu. Ak naše komédie dosahujú priemerne 100 a viac repríz, tak sa veľmi tešíme, ak sa vážnejšia inscenácia dožije svojej 50. reprízy. Napriek tomu si myslím, že ich treba z času na čas uvádzať, najmä v divadlách, ktoré sú podporované štátom alebo z fondu na podporu umenia. Našťastie naším zriaďovateľom je VÚC (vyšší územný celok) alebo župa. Nemôžeme veľmi vyskakovať, ale snažia sa pre nás vytvárať tie najlepšie podmienky, samozrejme, podľa ich možností.
Slovenská společnost teď neprožívá právě klidné období. Jakým způsobem se to podepisuje na divadelní práci?
Zdá sa mi, že všade okolo nás vládne obrovský chaos, napätie, rozdelenie spoločnosti, čo sa, samozrejme, prejavuje aj pri práci v divadlách. Hľadáme rôzne možnosti, ako sa k súčasnosti vyjadriť, a myslím, že najlepší spôsob je kvalitná inscenácia. Niektorí na vedúcich pozíciách si myslia, že by mali riadiť kultúru podľa svojich predstáv a podľa predstáv svojich voličov, čo je obrovský omyl. Skôr by mali vytvárať čo najlepšie podmienky na rozvoj kultúry, a to v čo najširšom zmysle a spravodlivo.
Začínal jste herecky ve filmu o Jánošíkovi. Bylo tohle natáčení rozhodující pro vaše další herecké směřování?
Ešte pred Jánošíkom som hral vo filme Havko, kde som ošetroval psíka so zlomenou labkou. Potom som sa stretol náhodou s režisérom Paľom Bielikom, rozbil som mu okno na dome a on ma chytil. Namiesto výprasku ma pozval na konkurz a rolu malého Jánošíka som dostal. Určite to zohralo podstatnú rolu v mojom rozhodnutí stať sa hercom. Filmovanie bolo pre mňa veľmi zábavné, jazdilo sa na koňoch, chytal som do siete orla a spoznal som tam svojich budúcich výnimočných profesorov. Karola Legéňa Zachara, ktorý mi hral v Jánošíkovi deda, či Viliama Záborského, ktorému som hádzal vo filme do hlavy hrudy hliny. Záborský si to veľmi dobre pamätal, a tak som sa musel na jeho hodiny poctivo pripravovať. Spoznal som veľmi milého uja Kronera a dnes žartujem, keď hovorím, že ja som jedným z posledných žijúcich hercov, ktorí si ešte zahrali aj s Andrejom Bagarom.
Byl jste aktivní sportovec. Co vám sport dal do vaší herecké i ředitelské kariéry? Máte čas se mu ještě někdy věnovat?
Som zo športovej rodiny, a tak som bol vedený k športu odmalička. Otec bol skvelý moderný päťbojár a vodný pólista, mama bola úspešná plavkyňa. Ja som sa prebojoval na majstrovstvá Československa v modernom päťboji, kde som obsadil 5. miesto, a zároveň som bol členom majstrovského družstva. V mojej hereckej profesii som využil najmä jazdu na koni a šerm. Dodnes pravidelne športujem. Nie je to však moderný päťboj, ale pravidelne hrávam hokej, sem-tam chodím plávať, raz za rok sa dostanem na koňa. Musím sa udržiavať v kondícii, divadlo si to vyžaduje.
Jsme sice už víc než dvě dekády rozdělené národy, ale kulturní spolupráce naštěstí stále funguje. Co vás v poslední době v téhle oblasti potěšilo?
Stále spolupracujeme s divadlami najmä v Prahe. Astorka pravidelne hosťuje vo Švandovom divadle, v Divadle Bez zábradlí, v Studiu DVA. U nás v Astorke je každoročne festival, kde hrajú českí hostia. Točíme filmy, seriály v Česku a českí herci zasa u nás na Slovensku. Vznikajú rôzne koprodukcie, a tak sa vlastne nič nezmenilo. Vždy ma poteší, keď vidím nejaký dobrý český film alebo dobré divadlo. Naposledy, keď sa divákom v Prahe páčilo naše predstavenie Halpern a Johnson, ktoré hráme spolu s mojím dlhoročným priateľom a kolegom Milanom Kňažkom a kde nám svoje sympatie prejavovali úprimným, dlhotrvajúcim potleskom. Zároveň je mi smutno, že mnoho z českých či slovenských kolegov, s ktorými som mal tú česť pracovať, už nie je medzi nami. Je to dlhý zoznam, no predovšetkým skoro denne myslím na Milana Lasicu, Jula Satinského, Mariána Zednikoviča a na priateľa, významného člena slávneho Činoherného klubu Petra Čepka. Ten veľmi ovplyvnil moje herecké začiatky a stačila od neho malá pochvala a bol som dlho v siedmom nebi.
Autorka je redaktorkou Deníku
CV BOX
Vlado Černý (narodil se 21. června 1959 v Bratislavě) je slovenský herec, manažer a bývalý aktivní sportovec.
Od dětství měl blízko ke sportu (jeho otec byl pětibojař, matka plavkyně), záhy si ho však všimla televize a začal být obsazován do dětských hereckých rolí.
Je absolventem VŠMU, hrál v Činohře Nové scény, od roku 1995 působí jako ředitel Divadla Astorka Korzo ’90, které pomáhal zakládat.
Má na kontě několik desítek filmových a televizních rolí, zahrál si v desítkách divadelních inscenací. V poslední dekádě jsme ho mohli vidět mimo jiné ve filmech Manžel na hodinu, Indián nebo Villa Lucia.
Je ženatý, má tři děti, z toho dvě vychovával se svou druhou ženou.
Váhavec
reklama
