Každá krajina bývalého komunistického bloku má svoj symbol odporu proti komunizmu. Slovensko má ako symbol Sviečkovú demonštráciu.
Hlavným nositeľom odporu proti komunizmu na Slovensku bola tajná cirkev. Na takmer každej vysokej škole organizovala študentské krúžky, kde sa popri modlitbách diskutovalo o aktuálnej spoločenskej situácii, rozmnožovali a rozširovali sa samizdaty, účastníci sa zúčastňovali na početných pútiach po celom Slovensku. Koncom roku 1987 podporili petičnú akciu moravských katolíkov za náboženské slobody. Nazbieralo sa okolo 500 tisíc podpisov, z toho väčšina na Slovensku. To bol dôkaz, že tajná cirkev má svojimi ľuďmi pokryté celé Slovensko.
Začiatkom roku 1988 prišiel nový predseda Svetového kongresu Slovákov, bývalý hokejový reprezentant ČSSR Marián Šťastný, s myšlienkou usporiadať demonštrácie pred veľvyslanectvami Československa v hlavných západných štátoch. Marián Šťastný predtým emigroval na Západ a hral hokej v NHL. Tajne vyzval aktivistov na Slovensku, aby sa pripojili. Jednotný mal byť len termín – 25. marca, všetko ostatné sme mohli určiť na Slovensku sami. Dôvodom mali byť nevyšetrené vraždy katolíckych kňazov. Po vyhodnotení situácie na Slovensku sme sformulovali tri požiadavky demonštrácie: menovanie katolíckych biskupov na uprázdnené biskupské stolce, úplné dodržiavanie náboženských práv a dodržiavanie občianskych práv. Požiadavky boli skombinované tak, aby oslovili jednoduchých ľudí aj liberálnu inteligenciu. Tak sa aj stalo. Tajná cirkev vyzvala cez náboženské krúžky, cez samizdatovú tlač aj cez zahraničné rozhlasové stanice, aby sa ľudia zúčastnili na demonštrácii. Ako miesto a čas bolo zvolené Hviezdoslavove námestie v Bratislave, 25. marca od 18. do 18.30 hodiny.
Štátna bezpečnosť zrejme mala už pred termínom demonštrácie signály, že ľudia sa chystajú prísť, pretože v tlači (Rudé právo, Pravda) spustila proti organizátorom ohováračskú kampaň. František Mikloško v súlade s vtedajšími zákonmi ohlásil demonštráciu na vtedajšom národnom výbore. Národný výbor demonštráciu podľa očakávania nepovolil, ale prípravy pokračovali ďalej. Organizátori v prípravných diskusiách riešili otázku, ako na námestí odlíšiť účastníkov demonštrácie od príslušníkov polície v civile. Ako rozlišovací znak zvolili sviečku. V oznámení na národný výbor aj v zvolávacích materiáloch sa uvádzalo, že účastníci demonštrácie budú niesť na znak súhlasu s požiadavkami demonštrácie v rukách (podľa možností) zapálenú sviečku. Ukázalo sa, že to bol dostatočný rozlišovací znak. V dôsledku toho nebol potrebný rečník. Ak by sa ktokoľvek pokúsil vystúpiť na námestí s prejavom, polícia by ho okamžite zobrala, mohlo by to viesť k zrážkam s políciou a demonštrácia by sa dostala do bojovej polohy, kde sme ju nechceli dostať. Demonštranti nemali proti polícii žiadne vyhliadky, ale viacerí by sa dostali do väzenia. Sviečky boli dostatočným znakom súhlasu s ohlásenými požiadavkami.
Pred určeným časom demonštrácie sa na Hviezdoslavovom námestí začali zhromažďovať ľudia. Keď polícia videla, že demonštrácii nezabráni, uzavrela prístupové ulice na námestie. Na prístupových cestách do Bratislavy zadržiavali autá, o ktorých predpokladali, že vezú účastníkov demonštrácie. Aj tak sa na námestí zhromaždilo dva a viac tisíc účastníkov. Polícia najskôr vchádzala do zástupu demonštrantov osobnými autami. Nepomáhalo to, pretože demonštranti ustúpili, ale hneď sa vrátili na pôvodné miesta. Podľa neskorších údajov polícia zadržala 150 demonštrantov. Nakoniec nasadila najsilnejšiu zbraň – vodné delá. Aj keď mierne pršalo, vodné delá pustili na demonštrantov prúdy vody. Dosiahli iba jedno – demonštranti neudržali sviečky zapálené, ale aj tak ich držali v rukách. Zvyšky demonštrantov vydržali presne do 18.30 hodiny, aby aj takým spôsobom potvrdili súhlas s požiadavkami demonštrácie. Paradoxne, organizátorom demonštrácie polícia účasť neumožnila, takže polievania vodnými delami boli ušetrení. Rádioamatéri zachytili vysielačky polície počas zásahu, nahrávky poskytli západným vysielačkám a v nasledujúcich dňoch sa celá republika zabávala na pokynoch pre políciu vrátane obsluhy vodných diel.
Sviečková manifestácia mala veľký propagandistický účinok. Bola to prvá verejná masová demonštrácia od normalizácie republiky; ukázala ľuďom, že sa to dá. V samizdatových publikáciách aj v zahraničných médiách poskytovala dlhšie tému na analýzy. Európsky parlament prijal rezolúciu odsudzujúcu Československo za potlačenie demonštrácie. Demonštrácia nebola z príležitosti výročia významnej udalosti z národných dejín, ale za pomerne abstraktné ciele, a predsa pritiahla mnoho ľudí. Sama sa stala významnou udalosťou v národných dejinách.
reklama
