Rozhovory

Rastislav Káčer: Náš vzťah je karmický

Publikováno: 29. 1. 2021
Autor: Šárka Jansová
Foto: archiv Rastislava Káčera
logo Sdílet článek

Neexistuje pro mě větší čest a prestiž v zahraniční službě než být velvyslancem v Praze. Mám tu spoustu přátel a cítím se tady jako doma,“ vyznal se během rozhovoru Rastislav Káčer, který se ve své funkci „usadil“ teprve nedávno.

V  zahraniční službě působíte už desítky let. Dá se o takovém povolání snít? Čím jste chtěl vlastně být?

Pred rokom 1989 by som si vôbec nevedel predstaviť, že by som pracoval v štátnej službe a vôbec nie v diplomacii. Chcel som byť lekár. Ako môj otec. Na skúškach na fakultu ma vyhodili, lebo som nezvládol vysvetliť, čo je to proletársky internacionalizmus, a tak som získal príležitosť rok pracovať vo fabrike. V 1989 som promoval s červeným diplomom z organickej chémie. Exaktné vedy ma bavili a bol som v nich dobrý. Udalosti po Nežnej revolúcii mi záhadným spôsobom vnukli zmenu od exaktných vied a v 1991 som sa vrátil do školy študovať medzinárodné vzťahy a právo.


Jaké vlastnosti musí člověk mít, aby mohl jako diplomat zastupovat a reprezentovat svoji vlast?

Zahraničná služba má široký záber, potrebuje rôzne odborné aj ľudské profily. Uplatní sa v nej každý inteligentný, vzdelaný a motivovaný človek. Neexistuje “blueprint” diplomata. Osobne, okrem jazykových vedomostí, považujem za dôležité mať empatiu, byť otvorený, flexibilný človek. Najdôležitejšie však je zdravé vlastenectvo. To je vtedy, keď človek miluje svoju krajinu, ale váži si a chápe druhých. Nepovyšuje sa a vníma veci v korektnom historickom a geopolitickom kontexte. Schopnosť vnímať svoju krajinu realisticky, nie ideologicky a s nánosom nacionalistickej mytológie, je dôležité.


Pět let jste působil jako velvyslanec v USA, navíc v pouhých osmatřiceti letech. Setkal jste se tam s odlišným přístupem?

Vo Washingtone som bol po tom, ako sme úspešne dokončili prístupové rokovania do NATO. Diplomatické remeslo, jeho techniky a metódy, sú podobné všade. No byť veľvyslancom v USA je v každej službe prestížny kariérny maják. Pre diplomatov z malých krajín zároveň aj obrovská profesionálna výzva. Zaujať a presadiť sa v konkurencii iných veľvyslancov (bilaterálnych a multilaterálnych) nie je ľahké.

V roce 2003 při předávání pověřovacích listin prezidentu USA Georgovi W. Bushovi.

Jak se vám líbilo v Maďarsku, kde jste také jako velvyslanec působil?

K Maďarsku ako krajine a k Maďarom ako ľuďom mám veľmi blízky a emotívny vzťah. Tisíc rokov Slováci a Maďari žili spolu, do podoby moderných národov sme vyrástli držiac sa za ruky. Cítim sa tam doma. Maďarizačné tlaky po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní, Apponyiho školské zákony a necitlivosť centrálnej vlády toto tisícročné manželstvo veľmi poškodili. Jazvy z neho cítiť dodnes. Nie som šťastný z politického vývoja v krajine za ostatné roky. Ale mám rád krajinu aj Maďarov, kultúru, mystérium pusty a zvlnené pahorky Balatonského felvidéku, zapálené debaty s peštianskymi intelektuálmi aj zádumčivé rozhovory pri pálenke s jednoduchými dedinskými poľovníkmi pri rumunskej hranici. Chýbajú mi klobásy z Komlóša. Sú najlepšie na svete.


Nyní vás máme pár měsíců v Česku. Potěšilo vás, že budete žít a působit v Praze?

Pre mňa neexistuje väčšia česť a prestíž v zahraničnej službe, ako byť veľvyslancom v Prahe. Tisíc rokov v Uhorskom kráľovstve nás vyformovalo individuálne, rodinne a komunitne. 70 rokov Československa a obzvlášť roky predvojnovej republiky mali zásadný vplyv na to, aký sme politický národ. Chvalabohu. Prahu milujem inštinktívne, asi ako takmer každý. Mám tu mnoho priateľov, cítim sa tu ako doma.


Těšíte se, až budete Prahu poznávat?

Chcem poznať Prahu tak intímne a tak do hĺbky, ako to len bude možné. Ale to je pre ambíciu diplomata málo. Chcem poznať krajinu, rozumieť nuansám jej mentality, poznať jej svetlé aj temné stránky. Chcem vedieť dekódovať jej DNA. Je to pre mňa osobná aj profesionálna túžba.


Říká se, že Češi a Slováci mají přímo „karmický vztah“...

Áno, náš vzťah je karmický, používam tento výraz a vnímam to tak. Som človek so silným emočným vnútorným svetom, som idealista a verím v to, že sú karmické vzťahy. Aj medzi ľuďmi, aj medzi krajinami. Náš vzťah je však nielen emočný. Je výhodný aj z pohľadu záujmov. Keď sa kombinuje emócia a záujmy, teda vzťahy, kde láska a rozum sú v rovnováhe, sú tie najlepšie. Náš vzťah je taký.


V čem by se mohly naše vztahy ještě vylepšit?

Žiaden medziľudský a medzištátny vzťah nie je dokonalý. Na každom treba neustále pracovať. V momente, kedy sa nám začne zdať, že vzťah je garantovaný automaticky, vtedy začne erodovať. Ako človek, ktorého dobrý životný vzťah sa rozpadol po 34 rokoch viem, že aj najlepší vzťah je permanentná práca, záujem a hľadanie toho, ako ho udržať a zlepšiť.


Jak vypadá běžný den diplomata? Máte nějaké pracovní rituály?

Ja osobne nemám pracovné rutiny, možno okrem rannej kávy v posteli a čítania ranných správ zo všetkých možných zdrojov. Práca diplomata je práca permanentná, aj víkendová vychádzka je práca. Základom je čo najlepšie poznať krajinu, rozumieť tomu, ako tieto “hodinky tikajú”, mať bohatú sieť kontaktov pre získavanie informácií a presadzovanie záujmov vlastnej krajiny. Samozrejme k tomu patrí aktívna prezentácia krajiny, jej kultúry a verejná diplomacia. Je potrebné si byť vedomý toho, že diplomat spoluvytvára obraz vlastnej krajiny osobným životom, každým stretnutím a každou aktivitou.


Stihl jste se už v Praze zabydlet? Máte sebou rodinu a svého psa Huga?

Prvýkrát vo svojej kariére som na misii sám. Teda so psom Hugom. Je to tak ťažšie, pri predchádzajúcich misiách mi vždy bola rodina oporou. Moje deti sú už dospelé, žijú život svojich rodín. Máme výborný vzťah, chýbajú mi, ale zvykám si na život vo dvojici s Hugom. Musím ho ešte naučiť žehliť košele… Ale zaľúbené pohľady mu idú na 100%.



CV BOX

Rastislav Káčer (narodil se 9. července 1965 v Novej Bani) je od loňského října slovenským velvyslancem v ČR.

#V roce 1989 dostudoval organickou chemii a v 90. letech mezinárodní vztahy.

Kariéru ve slovenské zahraniční službě zahájil jako analytik a speach writer. V letech 1994 až 1998 působil v ústředí NATO v Bruselu. Po návratu se stal ředitelem pro plánování politiky a poté generálním ředitelem pro bezpečnostní politiku a multilaterální záležitosti na ministerstvu zahraničních věcí. O tři roky později se stal státním tajemníkem na ministerstvu obrany odpovědným za proces vyjednávání a přistoupení Slovenska k NATO.

V letech 2003−2008 byl velvyslancem Slovenska v USA. Po návratu působil jako prezident a předseda Slovenské atlantické komise (dnes GLOBSEC), která je členem Asociace pro atlantickou smlouvu, a poté byl velvyslancem Slovenska v Maďarsku.

Je všeobecně uznáván jako odborník na domácí a zahraniční politiku USA, transatlantické vztahy, obranu a bezpečnostní otázky.

reklama

https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz https://www.olifka.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků