Na Laurinskej ulici sa v uplynulý štvrtok písali dejiny, ktoré nezostanú len v kameni, ale aj v srdciach všetkých, ktorí milujú divadlo, film a kultúru. Bratislava vzdala hold Milanovi Kňažkovi – hereckej legende, občianskej autorite a človeku, ktorý svojím hlasom i postojom formoval generácie. Filmový chodník slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava sa rozšíril o pätnástu dlaždicu a zároveň o silný symbol, ktorý bude navždy pripomínať, že veľké osobnosti ostávajú medzi nami.
Pred Divadlom P. O. Hviezdoslava sa zhromaždil dav priaznivcov filmu a divadla. Prišli vzdať úctu nielen Milanovi Kňažkovi, ale aj všetkým, ktorí mu predchádzali – Ladislavovi Chudíkovi, Jozefovi Adamovičovi, Maríne Kráľovičovej, Štefanovi Kvietikovi a ďalším nesmrteľným menám slnečnej generácie. Aj keď už nie sú medzi nami, dlaždice im dávajú večný hlas.
Pamiatka, ktorá zostáva živá
Autorka projektu Mária Reháková, ktorá Chodníkom slávy vzdáva hold slovenským hercom a herečkám už pätnásť rokov, pripomenula jeho význam slovami, ktoré zasiahli do srdca každého prítomného: „Pre kultúru a osobitne aj pre Bratislavu je veľmi dôležité mať takýto chodník, keď už tu nemáme filmový festival. O desať či pätnásť rokov možno mladí ľudia týchto starších hercov nebudú poznať. Ale tu, na tomto mieste, budú môcť prejsť, pristaviť sa pri ich menách, vyhľadať si ich a dozvedieť sa o ich obrovskej stope pre našu kultúrnu scénu. To je to, čo udrží ich pamiatku živú. Je to naše filmové dedičstvo pod nohami.“ Záštitu nad podujatím prijal primátor Bratislavy Matúš Vallo. Dlhoročný manažér a podporovateľ kultúry v Bratislave Vladimír Grežo pripomenul, že dlaždica nie je len kus kameňa, ale pamäť samotného mesta: „Milan Kňažko je významná herecká osobnosť a pre mňa ešte niečo viac. V okamihoch, keď to naša krajina potrebovala, dokázal vstúpiť na rozhodujúce miesta. Preto je správne, že dnes je jeho meno na chodníku medzi tými, ktorí zmenili dejiny.“
Vyvolený herec
Teatrologička Ľubica Krénová, autorka knihy o Milanovi Kňažkovi, vystúpila na úvod so slávnostným laudáciom: „Herec par excellence, vytrvalý hráč, vytrvalý startupista,“ predstavila muža, ktorého kedysi na VŠMU najskôr neprijali pre slabý hlas. Práve týmto hlasom neskôr oslovoval námestia počas Nežnej revolúcie, pričom dokázal vyvolať v národe zimomriavky. Aj Vysoká škola múzických umení, ktorá ho kedysi odmietla, sa neskôr stala jeho pôsobiskom – stal sa dekanom. Keď ho životné peripetie krátko po okupácii v roku 1968 zaviedli do Francúzska, kde okrem iného študoval herectvo, jeho pedagogička a režisérka Michèle Kokosowski o vtedy 25-ročnom mladom mužovi povedala, že sa „kvalitou svojej osobnosti spomedzi študentov absolútne vyčleňoval“. „Bol tým, komu sa hovorí vyvolený herec, s naozajstným nadaním, žiarivá osobnosť,“ uviedla Ľubica Krénová.
Silné priateľstvá a osobné odkazy
Na slávnostnom momente sa zúčastnili aj hercovi dlhoroční kolegovia a priatelia. Emil Horváth, ktorý sa s Kňažkom pozná od roku 1964, pripomenul spoločné začiatky: „Vtedy ešte staval kulisy a len sníval o herectve. Dnes je jeho meno v spoločnosti tých, ktorí boli jeho vzormi.“ Pri odhaľovaní Kňažkovej dlaždice so šarmom zažartoval: „Vidíš, Milan, napriek celoživotnému úspechu je možné, že človek zostane na dlažbe.“ Emília Vášáryová, ktorá už svoje meno na chodníku má, ocenila jeho životný postoj: „Je to človek, ktorého si vážim a ktorý rád hovorí pravdu. Spolieham sa, že keď nám bude ťažko, pomôže nám Kňažko.“
Vyznanie laureáta
Na záver sa prihovoril samotný Milan Kňažko, s dojatím, no stále s iskrou. „Nemal som v živote inú rolu ako tú, ktorú som mal rád. A to platí dodnes – hrám v štyroch divadlách a len to, čo mám rád. Keď sa pozriem na mená ako Ladislav Chudík, Martin Huba, Božidara Turzonovová, Mária Kráľovičová, cítim sa súčasťou tejto spoločnosti. Je to dobrá spoločnosť. Uzatvára sa tu akýsi oblúk – pretože to sú ľudia, pre ktorých som začal stavať kulisy v tejto budove (DPOH) v šesťdesiatom treťom roku, potom som sa k nim pripojil ako herec a teraz sa k nim pripájam na filmovom chodníku,“ vyznal sa samotný laureát, pre ktorého má miesto navždy označené jeho menom osobitný význam.
Poklona, ktorú si zaslúžia
Na Laurinskej ulici pribudla jubilejná, pätnásta dlaždica, ktorá nebude len pamätníkom, ale aj inšpiráciou. Ako poeticky poznamenala autorka projektu: „Keď sa chcú ľudia pozrieť na dlaždicu pod svojimi nohami, musia sa pokloniť. A nič iné si naše veľké filmové a divadelné osobnosti, ako je aj Milan Kňažko, ani nezaslúžia.“
reklama
