Veselá vdova, Cárovič, Zem úsmevov, Paganini, Drotár, Konečne sami či Gróf z Luxemburgu. To sú názvy niekoľkých slávnych operiet Franza Lehára, vďaka ktorým jeho meno dodnes poznajú milovníci hudby na celom svete, hoci od jeho narodenia už uplynulo bezmála 153 rokov.
Podľa rodinnej legendy jeho prastarého otca markíza Le Harde počas jednej z napoleonských vojen zajal ruský generál Alexander Vasilievič Suvorov. Zo zajatia sa šikovný dôstojník rýchlo dostal a údajne sa ukrýval v ruinách hradu Brníčka na Zábřesku. Neskôr sa na Morave oženil a s rodinou sa usadil v Šumvalde u Uničova, kde založil sklársky rod. Skladateľov otec Franz st. a jeho brat Anton sa vydali na hudobnícku dráhu. Anton sa stal mestským a Franz st. vojenským kapelníkom. Podľa toho, kam odvelili jeho pluk, cestovala Rakúsko-Uhorskom aj jeho rodina. Počas pobytu v Komárňanskej pevnosti sa v meste oženil a tu sa 30. apríla 1870 narodil neskôr slávny kráľ operiet, Franz mladší.
Dvanásť rokov s výložkami
Hudobný talent budúceho operetného génia sa prejavil už v ranom detstve. Ako päťročný pravidelne s otcom koncertoval. Počas pobytu v Budapešti študoval na klasickom gymnáziu a navštevoval hodiny klavíra. Mladý Lehár trávil letá u svojich príbuzných v Šternberku a v Dolnej Libave. U strýka Antona sa okrem nemčiny naplno venoval aj hudbe.
Keď sa Lehárovci s plukom dostali do Prahy, začal dvanásťročný Franz študovať hru na husle na tamojšom konzervatóriu u riaditeľa, prof. Antonína Benewitza. Na odporúčanie svojho vzoru, skladateľa Antonína Dvořáka, navštevoval súkromné hodiny u skladateľa Zdeňka Fibicha, ktorý ho výrazne skladateľsky ovplyvnil. Po absolutóriu konzervatória prijal na niekoľko mesiacov angažmán ako koncertný majster orchestra spojených divadiel Barmen-Elberfeld. V roku 1890 vstúpil do armády, kde získal vynikajúcu technickú zručnosť. Jeho prvým pôsobiskom sa na štyri roky stal Lučenec, neskôr Budapešť i Viedeň. Po získaní miesta dirigenta jedného z rakúsko-uhorských námorných orchestrov odišiel do Puly. S orchestrom na lodi Maria Teresia oboplával prakticky celú Európu.
V trojštvrťovom takte
Zlom v živote Franza Lehára nastal vo Viedni na prelome storočí. Stabilnú prácu v armáde vymenil za divadlo Na Viedenke (An der Wien). Jeho meno sa zo začiatku spájalo s úspešnými valčíkmi, z ktorých je najznámejší Zlato a striebro, venovaný kňažnej Metternichovej. Mimochodom, tento valčík často hráva na koncertoch
so svojím orchestrom husľový virtuóz André Rieu.
Hoci pôvodne sa v operetnom žánre nepohyboval, jeho prvá opereta Viedenské ženy zaznamenala úspech, ale výraznejšie sa presadila opereta Drotárik, ktorej dej sa odohráva v blízkosti Trenčína. Napriek tomu, že má nemecké libreto, obsahuje aj pasáže v slovenčine. Lehár v nej dokonale využil znalosť slovenského prostredia i folklóru. Svetový ohlas mu priniesla až opereta Veselá vdova so známym valčíkom Vilja. Napriek negatívnym očakávaniam mnohých kritikov sa z Viedne, kde ju uvádzali po dlhé mesiace, vydala na úspešnú celosvetovú púť.
Operetný kráľ mal mimoriadne úspešný rok 1910. Jeho diela sa pravidelne hrávali po celom svete, oženil sa, dokonca si v centre Viedne kúpil prepychový štvorposchodový dom. Neskôr od vojvodkyne Sabran--Ponteva kúpil v kúpeľoch Bad Ischl nádhernú vilu, v ktorej napísal mnoho svojich chýrnych diel. Po prvej svetovej vojne sa však zdalo, že sa skladateľsky vyčerpal. Ako 50-ročný musel nájsť nielen novú inšpiráciu, ale aj smer. Od počiatočného nadšenia Richardom Wagnerom cez typický štýl v duchu kráľa valčíkov Johanna Straussa sa priblížil k opere. Vo svojich dielach sa nebál exotiky, folklóru ani módneho jazzu.
Zem úsmevov
V roku 1925 sa presťahoval do Berlína, kde zaznamenala veľký úspech napríklad jeho opereta Paganini. Najväčším triumfom sa však stala opereta s názvom Zem úsmevov. Romanca o čínskom princovi veľvyslancovi a jeho láske z Viedne sa pôvodne končila happyendom, no publikum reagovalo rozpačito. Dvorný tenorista Richard Tauber presvedčil libretistov i skladateľa o potrebe kompletne ju prepracovať a ukončiť rozchodom hlavných hrdinov. Vtedajšia spoločnosť dychtivo hltajúca všetko orientálne, exotické i romantické zároveň, takto upravenú operetu prijala s ováciami. Zem úsmevov sa tešila mimoriadnemu ohlasu i v Prahe či v Olomouci. Odvtedy sa opereta z divadelných dosák v Česku nikdy nevytratila na dlhší čas.
V obavách o život
Napriek svetovým úspechom sa skladateľ prestal venovať komponovaniu, utiahol sa takpovediac do ústrania. Založil vydavateľstvo Glocken-Verlag a venoval sa vydávaniu svojich diel. Istú úlohu v tom zohrala aj politická situácia panujúca v Rakúsku, krach divadiel, no v neposlednom rade antisemitsky orientovaná spoločenská klíma tridsiatych rokov. Napriek tomu, že jeho manželka Sophia bola židovského pôvodu, rozhodli sa zostať v Rakúsku. Celú druhú svetovú vojnu prežívali v obavách na zámočku v Nussdorfe (dnes súčasť Viedne), ktorý si pôvodne postavil libretista Mozartovej Čarovnej flauty, alebo vo svojej vile v Bad Ischli. Aby ju zachránil, radšej Nemecku venoval svoje autorské tantiémy za uvádzanie diel v zahraničí a Hitlerovi dedikoval valčík Ústa mlčia. Lehára, ktorý sa od mladosti obklopoval židovskými priateľmi – libretistami či spevákmi, nemožno obviniť zo spolupráce s hitlerovským Nemeckom. Dvornému tenorovi Róbertovi Tauberovi sa podarilo emigrovať, mnohým však pomôcť nedokázal. Okrem iných jeho priateľov nacisti popravili aj jeho libretistov Louisa Treumenna a Fritza Löhnera.
Švajčiarsky epilóg
Keď počas bojov o Viedeň na jar 1945 rozvášnený dav vyplienil Lehárov zámok v Nussdorfe, presťahoval sa do Zürichu, kde sa bez úspechu snažil získať švajčiarske a neskôr maďarské občianstvo. Po smrti manželky sa Franz Lehár s podlomeným zdravím vrátil do Bad Ischlu, kde svoju honosnú vilu, v ktorej napísal väčšinu operiet, našiel vykradnutú. V nej skladateľ, vraj pri počúvaní Verdiho Rekviem, 24. októbra 1948 zomrel. Podľa želania spočinul vedľa manželky Sophie a matky Kristíny na mestskom cintoríne v Bad Ischli.
Vila ako pamätník
Na rodáka z Komárna a obyvateľa kúpeľného mesta Bad Ischl sa nezabudlo. Hoci jeho rodný dom už nestojí, týči sa tam jeho socha. V niekdajších cisárskych kúpeľoch možno navštíviť Lehárovu vilu so svojráznym geniom loci. V testamente ju odkázal mestu a vyjadril želanie založiť v nej múzeum ako pamätník jeho života, manželky a jeho diel. Mesto podmienku dodržalo. Jednotlivé miestnosti sú zariadené tak ako za čias skladateľa. Vstúpite na miesto, kde vznikali jeho majstrovské diela. Lehár, známy svojou zberateľskou vášňou, vytvoril základ zbierok už vo svojom viedenskom dome na Theobaldgasse. Môžeme tu vidieť zbierku nábytku, obrazov a umeleckých predmetov, ktoré skladateľ sprístupňoval už svojim súčasníkom.
Nussdorfský zámoček zdedil skladateľov brat, uhorský dôstojník barón Anton Lehár. Už niekoľko desaťročí patrí priateľom baróna, rodine Kreuzerovcov, ktorým ho v testamente odkázal.
