Móric Beňovský - Muž mnohých prvenstiev

Publikováno: 6. 7. 2023
Autor: Silvia Mária Petrovits
Foto: Wikimedia a Shutterstock.com

Uhorský gróf, vojak i obchodník, väzeň i vyhnanec, cestovateľ a dobrodruh, úspešný diplomat, kolonizátor aj autor knihy, ktorá sa na prelome 18. a 19. storočia stala bestsellerom – Móric Beňovský.

I keď existujú protichodné tvrdenia, ide o človeka, po ktorom bol pomenovaný jeden z najkrajších ostrovov Indického oceánu – Maurícius. V apríli 2023 uplynulo presne 245 rokov, čo Mária Terézia povýšila tohto prvého Euroobčana a svetobežníka do grófskeho stavu.

Autor bestselleru
Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský, ktorého história najčastejšie zaznamenáva len ako Mórica, prežil život plný bojov, útekov, zajatí, slávy i pádov. Zasiahol do politického vývoja Poľska, USA, Francúzska, Rakúska a Madagaskaru. Bol mužom mnohých prvenstiev. Autor bestselleru Pamäti a cesty sa ako prvý Európan, niekoľko rokov pred Jamesom Cookom, plavil vo vodách severného Pacifiku. Jeho meno nesie ulica v hlavnom meste Madagaskaru, v troch ďalších madagaskarských i v niekoľkých poľských mestách, nájdeme ju aj v Budapešti i vo Viedni. A rodák z Vrbového pri Piešťanoch fascinuje ľudí dodnes. Poliaci, Maďari i Slováci – všetci si ho prisvojujú. Paradoxne, hoci sa nedostal do učebníc dejepisu, je známy širokej verejnosti. Prispel k tomu aj historický seriál československo-maďarskej koprodukcie Vivat Beňovský! z roku 1975 s Jozefom Adamovičom v titulnej úlohe. Beňovského pamäti sa stali bestsellerom svojej doby. Vďaka fantázii a autorskému talentu v nich opísal svoje zážitky veľmi farbisto a uveriteľne, no mnohé udalosti či historky aj zveličil a niektoré cudzie si prisvojil. Historici dodnes nevedia rozlíšiť, čo je fakt a čo výmysel. Autor si, žiaľ, literárnu slávu neužil, po francúzsky písané denníkové zápisky vyšli až po jeho smrti. V roku 1790 ich vydal João Jacinto de Magalhães, potomok slávneho moreplavca, v pôvodnej francúzštine aj v preklade do angličtiny.

Od štvanca k objaviteľovi
Beňovského rodina patrila v Uhorsku medzi starobylé rody. Okrem modrej krvi získal po otcovi do vienka aj cit pre armádu. V čase osvietenstva kariérou mladého šľachtica bola buď armáda, alebo úradnícka, prípadne duchovná sféra. Mladý Móric si vybral armádu. Po smrti rodičov a prehranom súdnom spore o rodinný majetok už ako 15-ročný okúsil väznenie, útek i život vyhnanca. Na Spiši, ktorý bol v tom čase v zálohe poľského kráľa, sa pripojil k Barskej konfederácii, ktorá sa usilovala o nezávislosť Poľska. Po vypuknutí poľsko-ruskej vojny opustil manželku Zuzanu Hönschovú, aby sa stal v Krakove vodcom kavalérie. Zraneného ho Rusi zajali a internovali v Kazani. Po pár mesiacoch im utiekol. Neskôr ho odsúdili do vyhnanstva na Kamčatku, odkiaľ spolu s ďalšími väzňami opäť ušiel a vydali sa na objaviteľskú plavbu cez severný Pacifik, Aleuty a Kurilské ostrovy.

Prvý Európan na západe Aljašky
V júli 1771 zakotvili pri brehoch Japonského cisárstva. Ako prvý Európan sa dostal na západné pobrežie Aljašky, z Kamčatky sa doplavil až do Macaa. Oboplával Áziu, Afriku a preskúmal Ostrov sv. Vavrinca i Madagaskar. Jeho plavba popri Myse dobrej nádeje a celej Afrike do južného Francúzska sa skončila na ostrove Groix. Beňovského odvážne cesty si všímala aj súdobá tlač. Francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. očaril svojou húževnatosťou, vrodenou diplomaciou, vojensko-strategickými a obchodníckymi schopnosťami. Svoj triumfálny príchod do Paríža v lete 1772 Beňovský zavŕšil vstupom do francúzskej armády, kde mu udelili hodnosť plukovníka. Jeho plán na kolonizáciu Formózy (dnešného Taiwanu) francúzska vláda odmietla, no poverila ho velením vojenskej expedície na Madagaskare. Mal tam hájiť francúzske záujmy, vybudovať faktóriu (zámorskú obchodnú osadu) a vytvoriť podmienky na francúzsku kolonizáciu ostrova. Beňovský sa vylodil s oddielom dobrovoľníkov vo februári 1774 v zátoke Antongil. Vybudoval tu vojenskú pevnosť Louisbourg a dve ďalšie.

Kráľ Madagaskaru
Podarilo sa mu prekonať nedôveru domorodcov a získať si ich priazeň. Medzi malgašskými kmeňmi začali o ňom kolovať chýry, že je potomkom posledného veľkého kráľa Madagaskaru Larizona Raminiho, zavraždeného pirátmi. Kmeň Sambarivov v tom videl splnenie proroctva a zásah boha Zahanhara. Udalosti nabrali rýchly spád. Keď sa na planine Mahevelou zišiel 1. októbra 1776 veľký kabár (slávnostné zhromaždenie) domorodcov z rôznych kmeňov, uznali Beňovského za svojho vládcu s titulom ampansacabé – kráľ kráľov. Beňovský však vládol iba malej časti nejednotného ostrova, navyše pomerne krátko a pravdepodobne len formálne.

Omilostila ho Mária Terézia
V roku 1777 sa vrátil do Paríža, aby získal pre svoje kráľovstvo podporu francúzskej vlády. Lenže vo Versailles si nezávislosť Madagaskaru neželali, chceli ho ako vlastnú kolóniu. O plánoch Beňovského francúzsky kráľ Ľudovít XVI. nechcel počuť, hoci ho povýšil na generála s doživotnou rentou a prepožičal mu Rad svätého Ľudovíta. Preto sa Beňovský obrátil na cisársky dvor vo Viedni. Pred návratom do podunajskej monarchie si musel vyriešiť resty z mladosti. Vďaka tomu, že ho predchádzal dobrý chýr, dostal od kráľovnej Márie Terézie nielen amnestiu, ale aj grófsky titul. Ponúkol jej aj svoje obchodné, vojensko-strategické a diplomatické schopnosti, no bez väčších úspechov.

Koniec v boji
Napriek neúspechom sa Beňovský nedal odradiť a v roku 1783 sa vybral do Londýna, zveriac Madagaskar do ochrany britskej koruny. Sám sa stal členom najvyššej rady Madagaskaru pre politické a obchodné záležitosti. Na určitý čas sa s rodinou usadil v Baltimore, kde založil obchodnú spoločnosť. V roku 1785 sa vrátil späť na Madagaskar ako britský zástupca. Jeho plány vybudovať na ostrove vlastnú ríšu pod ochranou Británie boli veľkorysé. Na Cape East začal budovať Mauritaniu, hlavné mesto svojej ríše. Tak ako počas svojho predchádzajúceho pobytu na ostrove, aj teraz sa snažil mariť biznis Francúzov s otrokmi a podporoval vzbury domorodcov. Narazil tým na odpor francúzskych obchodníkov aj vlády. Jeho plány sa začali rúcať. Francúzsko vyslalo proti nemu vojenskú výpravu, ktorá dobyla jeho pevnosť, pričom Beňovský 23. mája 1786 vo veku iba 39 rokov zahynul. Posledné tajomno dodnes obostiera jeho hrob, napriek mape a rozličným indíciám sa ho bádateľom stále nedarí nájsť. Jeho vdova Zuzana Hönschová sa aj s dcérami Rozáliou a Žofiou vrátila z Baltimoru do Uhorska, kde v roku 1825 zomrela.

NAJBLIŽŠÍ MU BOLI OČKAYOVCI
Rodina Mórica Beňovského datuje svoj šľachtický pôvod do 14. storočia. Hoci šlo o vplyvnú rodinu, ich majetok sa postupne zmenšoval. Napriek turbulentnému osudu Móric Beňovský udržiaval vzťah s rodinou svojho krstného otca Michala Očkaya (Ocskay) a jeho manželky Terézie Révayovej. Rod Očkayovcov z Očkova je starobylým šľachtickým rodom siahajúcim až do 11. storočia. Pochádzali z neho viacerí vojaci, spisovatelia, hodnostári a vedci, ale aj kurucký generál Ladislav známy pod prezývkou Rákoczyho blesk. Okrem Beňovského krstného otca Michala z tohto rodu pochádzal aj jeho zať Rudolf, manžel dcéry Žofie.

V SLUŽBÁCH AMERIKY
Po Tešínskom mieri (1779) obrátil Beňovský svoju pozornosť späť na Madagaskar a hľadal spojencov v takzvanom Novom svete. Hoci úspešne bojoval za americké záujmy v bojoch o Savannah, neuspel. Počas pobytu v Paríži sa spriatelil s americkým veľvyslancom, otcom zakladateľom USA, Benjaminom Franklinom. Do Ameriky sa Beňovský vrátil v roku 1782 a stretol sa aj s Georgeom Washingtonom. Tomu ponúkol, že v Nemecku pre americkú revolúciu zhromaždí vojsko. Na Washingtonov podnet znova predložil Kontinentálnemu kongresu svoj návrh umiestniť na Madagaskare americkú základňu pre boj proti Britom. To však Kongres v záujme zlepšenia vzťahov s Britániou zamietol. Beňovský opustil USA a odišiel do podunajskej monarchie. Cisár Jozef II. ho síce ustanovil za zakladateľa rakúskej kolónie na Madagaskare, ale nič z toho sa nezrealizovalo.