Laicky bych si představoval, že člen Generální prokuratury bude působit odměřeně, stroze a při hovoru s ním budu mít i jako nikdy netrestaný pocit viny. Prokurátorka slovenské Generální prokuratury Janeta Plháková mé představy zcela zbořila. Příjemná, usměvavá, přátelská. Asi už z pojmu „prokurátor“ nebudu nervózní.
Na jakém odboru Generální prokuratury pracujete a proč jste si zvolila právě tuto oblast práva?
Na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pracujem od roku 2011, a to na trestnom odbore – oddelení majetkovej kriminality. Pôvodne som sa roky venovala násilnej trestnej činnosti, a to týraným ženám a deťom, nástupom na generálnu prokuratúru prišla ponuka venovať sa majetkovej trestnej činnosti. Bola to pre mňa výzva a musím povedať, že začiatky boli veľmi ťažké. Odkrývanie majetkovej trestnej činnosti je často naozaj zložité. Vyžaduje si kombináciu analytických schopností, technického know-how a niekedy aj štipku inovácie. Ako alchýmia, aj tá si vyžaduje rôzne zložky, ktoré sa musia skombinovať presne správnym spôsobom, aby sa dosiahol úspešný výsledok.
Být součástí Generální prokuraturyje vysoká meta? Směřovala jste tam profesně?
Na prokuratúre som začala pracovať hneď po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1997. Už počas štúdia som inklinovala k trestnému právu a bola som pevne rozhodnutá venovať sa mu. Voľba padla na prokuratúru. Začínala som na Okresnej prokuratúre v Nových Zámkoch najprv ako čakateľka a po úspešnom absolvovaní skúšky som bola vymenovaná do funkcie prokurátorky na Okresnej prokuratúre v Leviciach. Ako mladá prokurátorka som s veľkým rešpektom vzhliadala na všetkých, ktorí v tom čase pracovali na generálnej prokuratúre. Pracovať tam je kariérny vrchol, ktorý môže prokurátor dosiahnuť. Mne sa to podarilo a verte, že prekážok na tejto ceste bolo viac ako dosť. Som rada, že som to nevzdala. Veľmi si vážim prácu svojich kolegov vo všetkých organizačných zložkách prokuratúry. Spoločnými silami sa podieľame na budovaní právneho štátu a dodržiavaní zákonnosti.
S Petrem Závodským (TBS) a českým ministrem vnitra Pavlem Blažkem.
V březnu zanikl Úřad speciální prokuratury a veškerá jeho agenda i zaměstnanci přešli pod Generální prokuraturu. Bylo to velké „zemětřesení“ a třeba i nárůst práce, nebo se prostě jenom Generální prokuratura bezproblémově rozšířila o jednu složku?
Zastávam názor, že v demokratickom a právnom štáte môže byť takáto špeciálna inštitúcia zriadená iba výnimočne, v prípadoch ohrozenia základov jeho demokratického zriadenia a jeho územnej celistvosti za súčasného splnenia ďalšej podmienky a predpokladu, ktorým je neschopnosť existujúcich riadnych,resp. nešpeciálnych inštitúcií takúto situáciu zvládnuť. Slovenská republika bola a je demokratický a právny štát, nie autoritatívny, resp. diktátorský štát – pre túto formu vlády boli a sú tzv. špeciálne súdy, prokuratúry typické. Úrad špeciálnej prokuratúry vznikol napriek zásadným nesúhlasným stanoviskám odborných právnických kruhov vrátane sudcovských organizácií a združení, samosprávy prokurátorov, právnických fakúlt a trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V slovenskom ani vo federálnom právnom poriadku nemá žiadnu pozitívnu históriu. Špeciálne súdne procesy v 50. rokoch minulého storočia spôsobili obrovskú spoločenskú traumu, dali priestor porušovaniu ľudských práv a museli byť nakoniec rehabilitované. Technicky prebehlo zakomponovanie zaniknutého Úradu špeciálnej prokuratúry do systému prokuratúry bez problémov i vďaka vysoko profesionálnemu prístupu vedenia generálnej prokuratúry. Pevne verím, že noví kolegovia sa veľmi rýchlo začlenia do kolektívu a budú sa aktívne podieľať na plnení úloh, ktoré si prokuratúra stanovila. Pokiaľ ide o nárast práce, v takom krátkom čase po zániku Úradu špeciálnej prokuratúry to ešte objektívne nie je možné posúdiť.
Slovenští poslanci prosadili až na některé výjimky snížení trestních sazeb za korupci nebo hospodářskou kriminalitu a zkrácení promlčecích lhůt některých trestných činů. Zároveň také byla výrazně zvýšena hranice vzniklé škody, na které mimo jiné závisí výše trestu. Znamená to, že dřívější nastavení bylo příliš drakonické?
Je dôležité meniť trestné sadzby. Ukladať tresty odňatia slobody na desať až pätnásť rokov či v prípade legalizácie príjmu z trestnej činnosti až na dvadsať rokov, čo je na úrovni trestu za vraždu, je neprimerané. Ide o prežitok v praxi, od ktorej už dávno upustili aj okolité krajiny. Namiesto toho, aby štát platil väzniciam za väzňov, treba používať alternatívne tresty. Napríklad v podobe finančného trestu, nútených prác alebo domáceho väzenia. Rozdiel je diametrálny, väzeň s náramkom totiž stojí štát ročne zhruba 500 eur, pričom jeden väzeň stojí štát ročne zhruba dvadsať tisíc eur. Z osemnástich slovenských ústavov na výkon väzby a trestu odňatia slobody je až šestnásť za hranicou svojej kapacity. Horšie ako my je na tom iba Litva. Preplnenosť spôsobil aktuálne platný Trestný zákon, ktorý však nevyriešil rastúcu kriminalitu. Drakonické tresty nemajú žiaden zmysel ani opodstatnenie. V tomto smere je možné poukázať na to, že v SR je vo väzniciach približne 3- až 4-násobne väčší počet osôb na 100-tisíc obyvateľov, ako je napríklad v Nemecku, Rakúsku, vo Fínsku či v Nórsku, a to napriek tomu, že tieto štáty majú výrazne nižšie trestné sadzby pri ekonomických trestných činoch (majetkové trestné činy sú najčastejšie páchanou trestnou činnosťou v SR). Pri snahe o zmenu výšky škôd v našom trestnom práve netreba začínať hystériou. Súčasný stav vychádza z roku 2006, keď zákonodarca arbitrárne určil malú škodu vo výške 266 eur, respektíve osemtisíc korún. Vychádzalo sa pritom z minimálnej mzdy, ktorá bola na úrovni okolo sedemtisíc korún. Je zrejmé, že po osemnástich rokoch je situácia úplne iná, zohľadniť treba ekonomický rast, infláciu a ďalšie faktory. Na porovnanie, základná minimálna mzda je v roku 2024 stanovená vo výške 750 eur.
Byla také zkrácena promlčecí lhůta při znásilnění. Co je důvodem této úpravy?
Lehota premlčania sa upravila komplexne pre celý trestný systém, a to podobne ako v zahraničí. Po rokoch je už veľmi problematické spáchanie skutku dokázať vzhľadom na to, že už nie je možné zabezpečovať vecné dôkazy, zdokumentovať zranenia či biologické stopy. Napokon bola schválená novela Trestného zákona a pri trestných činoch, ako je znásilnenie či sexuálne zneužívanie, sa budú uplatňovať doterajšie premlčacie lehoty, a to 20 rokov.
Janeta se synem Ivanem.
Když si „běžný“ člověk vyrazí třeba s přáteli na sklenku, nic se neděje. Když totéž uděláte vy, můžete se hned druhý den objevit v nějakém médiu. Není někdy nepříjemné být veřejnou osobou, vázanou navíc i Etickým kodexem, která je posuzována jinak, přísněji?
Určite byť verejným činiteľom prináša svoje špecifiká a zodpovednosť. Je to dvojsečná zbraň. Z jednej strany to môže byť veľmi motivujúce a naplňujúce, pretože máte možnosť ovplyvňovať ľudí k lepšiemu a prinášať svoje myšlienky širokej verejnosti. Zároveň to znamená tlak a očakávania, ktorými sa obyčajný človek nemusí zaoberať. Etický kódex je, samozrejme, dôležitou smernicou, ktorá nám pomáha udržiavať integritu a dôveryhodnosť v médiách a vo verejnosti. Musím však byť opatrná nielen na verejnosti, ale i v súkromí, pretože moje konanie, resp. správanie, môže mať dosah na moju reputáciu a dôveryhodnosť. Môže to byť zväzujúce a občas i náročné, ale časom som sa naučila lepšie s týmto tlakom pracovať a hľadať rovnováhu medzi osobným životom a verejným obrazom. Je to proces, ktorý neustále zlepšujem a zdokonaľujem
CV BOX
Janeta Plháková (narodila se 4. září 1973 v Levicích) je prokurátorkou Generální prokuratury SR. } Vystudovala Právnickou fakultu UK v Bratislavě. Poté v roce 1997 nastoupila jako čekatelka na Okresní prokuraturu v Nových Zámcích. V roce 2000 složila prokurátorskou zkoušku a stala se prokurátorkou na Okresní prokuratuře v Levicích. Tam působila do roku 2011, kdy nastoupila na Generální prokuraturu.
V roce 2016 úspěšně ukončila studium v institutu CEMI v Praze a získala titul LL.M. Své vzdělání nadále rozšiřuje, nyní je na doktorandském studiu.
Jejími zálibami jsou literatura, cestování, myslivost a saunování.
Je rozvedená, má syna Ivana (22), který kráčí v jejích šlépějích a momentálně studuje na Právnické fakultě UK v Bratislavě.
