Alexander Dubček je mimoriadnou osobnosťou slovenských i česko- -slovenských dejín 20. storočia. Osudy tohto muža v sebe nesú všetky hlavné nádeje a drámy, ilúzie a dezilúzie, radosti i utrpenia minulého storočia. A to nielen v Česko- -Slovensku, ale aj v európskom a vo svetovom kontexte.
Ako hlavný politický predstaviteľ reformnej československej jari roku 1968 a pokusu o socializmus s ľudskou tvárou sa stal súčasťou učebníc histórie. Táto napriek všetkým pochybnostiam autentická slovensko-česká politická iniciatíva bola originálnym príspevkom k výnimočnému roku 1968, keď sa po celom svete šíril spontánny duch rebélie a hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Česi a Slováci nikdy predtým ani potom neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu. A Slováci nikdy nemali politika, ktorý by bol taký známy, vážený a uctievaný nielen v Európe, ale aj inde vo svete.
Držaný v izolácii
Za humanizmus, boj za slobodu, ľudské práva a demokraciu udelil Európsky parlament 10. novembra 1989, ešte pred Nežnou revolúciou, Dubčekovi - ako druhému politikovi po Nelsonovi Mandelovi - Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Znamenalo to veľké uznanie obrodnému procesu z roku 1968 a signál, že normalizačný režim v ČSSR stratil legitimitu. Išlo aj o ocenenie statočného Dubčekovho postoja, ktorý bol 20 rokov v Bratislave, kde neboli západné veľvyslanectvá, od ktorých by mohol dostávať najrôznejšie formy podpory, držaný v izolácii ako najnenávidenejší, najobávanejší a najstráženejší väzeň tohto režimu.
Jeden z kľúčových aktérov
Je mýtom, že Dubček mlčal. Napriek takmer domácemu väzeniu protestoval. Predovšetkým asi 30 listami. Už tri roky pred Chartou 77 a rok pred Helsinskou konferenciou v liste adresovanom Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, o ktorom písali aj svetové médiá, kritizoval nedodržiavanie ľudských práv v ČSSR. V januári roku 1988 poskytol rozhovor denníku Komunistickej strany Talianska l’Unitá, v ktorom kritizoval vedenie KSČ za neochotu na dialóg so spoločnosťou a prehodnotenie roku 1968. Navrhol v ňom aj budovanie spoločného európskeho domu. Aj týmito činmi, nielen obrodným procesom, Dubček otváral dvere Novembru 1989 a stal sa jedným z kľúčových aktérov pokojnej, ale zásadnej politickej zmeny vo vtedajšom ČSSR.
Návrat k sociálnej demokracii
Dubček svoj nesúhlas s niektorými aspektmi zvolenej koncepcie transformácie a politického vývoja vyjadril tým, že sa verejne prihlásil k sociálnej demokracii s cieľom
prispieť k vyváženosti politickej scény a k etablovaniu tohto štandardného prúdu európskej politiky na slovenskej i českej politickej scéne. To, že ako bývalý reformný komunista vstúpil v marci 1992 do Sociálnodemokratickej strany Slovenska a zároveň sa postavil na jej čelo, sa stalo akýmsi symbolickým zvŕšením vývoja slovenského ľavicového hnutia a zároveň zavŕšením jeho osobného politického vývoja - Alexander Dubček sa vrátil tam, kde politicky začínal jeho otec, do sociálnej demokracie. Stal sa tak súčasťou sociálnodemokratickej tradície nielen na Slovensku, ale aj v Európe.
O AUTOROVI
Peter Weiss (narodil se 7. července 1952) je bývalý velvyslanec Slovenska v České republice.
Vystudoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského. V letech 1975 až 1989 pracoval v Ústavu marxismu-leninismu ústředního výboru KSS. Od 1984 byl vědeckým tajemníkem.
Po listopadu 1989 se stal předsedou KSS. V roce 1990 byl jedním z hlavních iniciátorů její transformace na sociálnědemokraticky orientovanou Stranu demokratickej ľavice a až do roku 1996 byl jejím předsedou. V roce 2005 SDL opustil a založil Sociálnodemokratickou alternatívu (SDA). Ta se o dva roky později
sloučila se stranou SMER.
V letech 1990–2002 byl poslancem Slovenské národní rady, po roce 1992 přejmenované na Národní radu SR. Od roku 2009 byl velvyslancem v Maďarsku, v roce 2013 obsadil tento post v Česku a působil na něm sedm let.
