_2.jpg?h=709&w=1100&fit=crop)
Zvolenie Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 dalo ľuďom nádej na obrodenie spoločnosti a lepší život postavený na demokratických princípoch.
Pokus nastoliť „socializmus s ľudskou tvárou“ ukončila v noci z 20. na 21. augusta 1968 ozbrojená vojenská intervencia vojsk Varšavskej zmluvy s cieľom zvrátiť hroziacu „kontrarevolúciu“ a riziko odtrhnutia ČSSR od socialistického bloku. Sám Dubček takmer na 20 rokov zmizol z politiky, hoci sympatizoval s aktivitami Charty 77. Na politickú scénu sa vrátil až po Nežnej revolúcii a páde komunistického režimu v roku 1989.
Odštartovaný proces nádejí
Alexander Dubček zastával hodnoty európskej integrácie a veril v dobro človeka. Stal sa symbolom reformného procesu, demokratizácie i demokracie, nesplnených nádejí a prerušených reforiem. Veril, že dobrý komunista vyznáva demokratické hodnoty, a tak odštartoval proces, ktorý pozitívne reflektovala spoločnosť. Tá videla príležitosť na postupné presadenie základných práv a slobôd, zrušenie cenzúry a u Slovákov rezonovalo aj obnovenie slovenskej štátnosti v rámci federatívnej ČSSR.
Bod zlomu
Na podnet niekoľkých pracovníkov Československej akadémie vied bol zverejnený manifest s názvom Dvetisíc slov, v ktorom publicista Ludvík Vaculík kritizoval konzervativizmus vnútri KSČ a žiadal urýchlenie demokratizačného procesu. Vedenie komunistickej strany ZSSR chápalo manifest ako priamu výzvu na kontrarevolúciu. Vývoj v ČSSR však znepokojil aj ďalších predstaviteľov komunistických strán sovietskeho bloku. Takzvaným varšavským listom vyjadrili obavy, že sa ČSSR od socialistického bloku odtrhne. Ústredný výbor KSČ to však jednomyseľne odmietol. Na dôverných rokovaniach politbyra na čele s Brežnevom a delegácie ÚV KSČ vedenej Dubčekom žiadala sovietska strana ukončiť naštartované reformy a zakázať Klub politických väzňov (známy pod skratkou K 231) a Klub angažovaných nestraníkov (KAN). KSČ deklarovala ochotu zastaviť „protisocialistické tendencie“ demokratickými metódami, čo spečatili na spoločnom stretnutí vedúcich predstaviteľov komunistických strán východného bloku v Bratislave začiatkom augusta 1968.
Nasilu odvlečený
Obrodný proces Československa udusil príchod intervenčných vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V skorých ranných hodinách Alexandra Dubčeka spolu s ďalšími predstaviteľmi internovali a deportovali do Moskvy, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením pod nátlakom podpísal Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Protokol zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR, až kým nepominie „ohrozenie socializmu“. V praxi to znamenalo násilné ukončenie všetkých nádejí a nástup politiky normalizácie. Po potlačení protestov v období prvého výročia invázie v nasledujúcom roku bol prijatý tzv. obuškový zákon, ktorý umožňoval tvrdší postih oponentov komunistického režimu. V skutočnosti to bola súčasť premysleného úsilia Husákovho straníckeho vedenia o likvidáciu reformných síl a pacifikáciu spoločnosti.
Obeť „pozývacieho listu“
Pre odpor proti okupačnej politike Dubčeka postupne odvolali zo všetkých straníckych funkcií. Na zasadaní Ústredného výboru KSČ 17. apríla 1969 odstúpil z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Následne pôsobil zhruba pol roka ako veľvyslanec ČSSR v Turecku, kde ho v službách československej rozviedky sledovala aj bulharská tajná služba. Viacerí očakávali, že pobyt na veľvyslanectve využije na emigráciu, čo sa však nestalo. Sám Dubček s odstupom času nazval svoju diplomatickú misiu v Ankare exilom a prirovnával ju k vyhnanstvu Leva Trockého.
Pod drobnohľadom tajných
V roku 1970 Dubčeka vylúčili z KSČ. K moci sa dostali politici na čele s Gustávom Husákom, čo okrem iného znamenalo slepú poslušnosť voči ZSSR, znovuzavedenie cenzúry a tvrdé perzekúcie pre aktivistov obrodného procesu. Hoci žil Alexander Dubček počas celého obdobia normalizácie v domácej izolácii, patril medzi hlavných oponentov režimu. Hoci sa disidentských aktivít nezúčastňoval, vystupoval proti normalizácii a obhajoval reformy z roku 1968. Odmenou za to mu bolo sústavné sledovanie tajnou službou a perzekúcie.
Opätovný návrat
Po páde komunistického režimu v novembri 1989 sa Alexander Dubček vrátil do politického života. V decembri 1989 ho zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR, resp. ČSFR a na jar 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS). Za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a ľudských práv mu udelili mnoho vyznamenaní, medzinárodných ocenení a čestných doktorátov.
Milovaný národom
Ľudia, ktorí Dubčeka poznali, sa zhodujú v tom, že bez ohľadu na funkciu, ktorú by v samostatnej Slovenskej republike zastával, vedel by svojou prirodzenou autoritou zabrániť viacerým prechmatom a excesom, ktoré sa vyskytli pri budovaní nového štátu. Alexander Dubček veril v spoločný česko-slovenský štátny zväzok. Jeho rozdelenia sa obával, keďže spoločný štát pokladal za najlepšiu záruku ochrany záujmov oboch národov. Jeho smrť v roku 1992 bola stratou nielen pre Slovensko a národ, ktorý ho miloval ako čestného a poctivého človeka, ale aj pre Európu a svet, ktorý ho uznával ako politika.
Záujem o jeho osobnosť neutícha
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 obsadil šieste miesto. Popri pochvalných názoroch sa však objavujú aj kritickejšie. Niektorí slovenskí historici poukazujú na Dubčekovu neschopnosť jasne formulovať svoje stanoviská a vízie. Zároveň spochybňujú jeho zásluhy o demokraciu či o pád totality, čím chcú verejnosti ponúknuť aj iný pohľad na historické udalosti, a to nielen v roku 1968. Nadčasovú odpoveď poskytol sám Alexander Dubček: „Mojím hriechom bolo a je, že som vtedy aj teraz chcel ísť inou cestou. Preto ma očierňujú a ohovárajú. Náš národ však najlepšie vie, kto v našej krajine má pevné názory… Nikdy sa natrvalo nepodarí skryť pravdu… Myslím si, že Východ a Západ si musia nájsť k sebe cestu. Je to v záujme a pre dobro celého ľudstva.“
CV BOX
Alexander Dubček (narodil sa 27. novembra 1921 v Uhrovci) prežil detstvo a ranú mladosť v ZSSR, kam jeho rodičia odišli v rámci Interhelpa. Na Slovensko sa vrátil v roku 1938.
V roku 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania. Po vojne pôsobil v rôznych politických funkciách. Ako absolvent Vysokej školy politickej získal doktorát sociálno-politických vied.
Začiatkom roka 1968 nahradil vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného. Vo funkcii bol do apríla 1969, keď ho odvolali zo všetkých straníckych funkcií.
Po krátkom pôsobení na veľvyslanectve v Ankare až do dôchodku pracoval ako robotník či úradník a žil pod neustálym dohľadom ŠtB.
Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo, keď v ZSSR nastúpil M. Gorbačov presadzujúci politiku prestavby a otvorenosti.
Na politickú scénu sa Dubček vrátil na jeseň 1989. Bol kandidátom na funkciu prezidenta republiky, ale ustúpil v prospech Václava Havla a sám sa stal predsedom parlamentu.
Po rozpade federácie by sa pravdepodobne bol stal prvým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky, žiaľ, jej vzniku sa nedožil. Zomrel po automobilovej havárii 7. novembra 1992 v Prahe.
Alexander Dubček s Václavom Havlom a Arpádom Gönczom v júli 1990 v Prahe
reklama
