Vytvorenie Československa na záver 1. svetovej vojny bol geniálny projekt. Dva slovanské národy sa po stáročiach života v štátoch s cudzou dominanciou oslobodili, založili spoločný štát a vytýčili si, samozrejme, idealistické ciele. Ale neprítomnosť spoločnej historickej skúsenosti a teoretické východisko spolužitia - československý národ – sa museli čoskoro ukázať.
Najskôr sa prejavili v požiadavke autonómie Slovenska opretej o Pittsburskú dohodu z roku 1918. Bola to minimalistická požiadavka, ale naplnila sa v novembri 1938, až keď jej hlavný predstaviteľ Andrej Hlinka zomrel. Po Mníchovskej dohode už ústredná vláda v Prahe v marci 1939 nebola schopná brániť republiku ako celok, Slovensko muselo hľadať vlastné cesty. Výsledkom bol slovenský štát so závislosťou od Nemecka.
Gustáv Husák
Začiatok procesov
Po skončení vojny sa v roku 1945 obnovila Československá republika ako štát dvoch národov (a národnostných menšín) najskôr s neurčitým právnym postavením Slovenska. K národnému rozdielu a časom rozporu pribudol politický rozpor vnútri domácich komunistov a domácich a sovietskych komunistov. Slovenské ašpirácie sa už opierali o Povstanie. Aj keď bolo vojensky porazené, ale bolo. Koncepcii centrálne riadenej republiky zdanlivo prišla pomoc z Moskvy. Po odskočení Titovej Juhoslávie od Moskvy komunistické Informbyro v Moskve prijalo v júni 1948 rezolúciu proti buržoáznemu nacionalizmu. Rezolúcia Informbyra sa týkala „buržoázneho nacionalizmu“ štátov po Jalte 1945 podradených Moskve, ktoré by chceli svoje väzby na Moskvu uvoľniť, prípadne komunistických strán vôbec, nie vnútorného nacionalizmu v jednotlivých štátoch. Vo všetkých východných štátoch prebehli procesy proti nositeľom „buržoázneho nacionalizmu“ väčšinou s hrdelnými rozsudkami.
Smrteľné rozsudky
Na IX. zjazde Komunistickej strany Slovenska v máji 1950 jej predseda Viliam Široký obvinil Clementisa, Husáka a Novomeského ako nositeľov buržoázneho nacionalizmu. V januári 1951 zatkli Vladimíra Clementisa, ľavicového intelektuála, v tom čase ministra zahraničných vecí. Clementis mal na sebe čiernu škvrnu - v auguste 1939 verejne kritizoval sovietsko-nemeckú zmluvu (pakt Molotov-Ribbentrop). Vo februári zatkli Gustáva Husáka, slovenského komunistického politika a intelektuála. Husák bol Clementisov priateľ, začas pracoval ako právnik v Clementisovej advokátskej kancelárii v Bratislave. V januári 1951 zatkli aj otca autora tohto textu, Pavla Čarnogurského. Mal svedčiť ako ľudácky poslanec za slovenského štátu, že s Husákom sa radili, ako odtrhnúť Slovensko od republiky. Zatkli aj ďalších ľudí s významnejším postavením v Bratislave alebo v Prahe. Do novembra 1951 figuroval na čele celej skupiny Vladimír Clementis, vedúca osobnosť slovenských ľavicových intelektuálov okolo revue DAV. Clementis však nemal postavenie, z ktorého by mohol viesť celú republiku proti Sovietskemu zväzu. V novembri 1951 zatkli generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Rudolfa Slánskeho a postavili ho na čelo skupiny. Clementisa potom vyšetrovali, obvinili a popravili za slovenský nacionalizmus a spoluprácu so západnými špiónmi proti východnému bloku ako celku. Slánskeho skupinu odsúdili a 11 ľudí popravili za prípravu odtrhnutia republiky od Moskvy.
Niekdajší predseda vlády a KSS Viliam Široký.
Ďalšie odsúdenia
Gustáv Husák jediný vydržal neľudské vyšetrovanie, k ničomu sa nepriznal a dosiahol, že ho vylúčili z hlavnej (Slánskeho) skupiny. Nemali čas čakať s procesom, kým sa Husák prizná. Husáka postavili na čelo obvinených z „buržoázneho nacionalizmu“ proti Prahe, nie Moskve. Ďalšími obvinenými boli Ivan Horváth, spisovateľ, diplomat, politik, Daniel Okáli, právnik, politik, literát, povereník vnútra, Ladislav Holdoš, komunistický funkcionár, a Ladislav Novomeský, literát, politik. Zatkli ich v decembri 1950 (Ivan Horváth), ostatných vo februári 1951. Husák sa ani teraz nepriznal, a tak znovu odsunul proces, ktorý sa nakoniec konal v apríli 1954, po Stalinovej smrti, keď sa už smrteľné rozsudky až tak ľahko neukladali. Proces bol neverejný, z Husákovho popierania sa nedalo urobiť divadlo. Husák tak svojou odvahou a výdržou zachránil život sebe a iste aj niektorému ďalšiemu obžalovanému. Proti obžalovaným počas procesu verejne vystúpili slovenskí literáti - Vladimír Mináč, Dominik Tatarka, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Juraj Špitzer, ktorých od 60. rokov iní literáti vydávali za morálne autority. Najvyšší súd Slovenskej republiky obžalovaných odsúdil, že sa spolčili s Clementisom a ďalšími na pokus zničiť samostatnosť alebo ústavnú jednotu republiky, že marili a sťažovali plnenie jednotného hospodárskeho plánu, spôsobili poruchy v činnosti štátneho a hospodárskeho aparátu a uložil im tresty - Husák doživotie, Horváth 22 rokov, Okáli 18 rokov, Holdoš 13 rokov, Novomeský 10 rokov. Novomeského prepustili z väzenia v decembri 1955, Holdoša v roku 1958, Horvátha v roku 1959, Husáka a Okáliho v roku 1960.
Druhá kapitola
Proces proti slovenským buržoáznym nacionalistom bol úderom proti potenciálnym hlasom za zvýšenie slovenských právomocí, ale „dočistil“ aj literárne pole. Literáti, ktorí aktívne publikovali počas slovenského štátu, buď emigrovali, boli zavretí, alebo umlčaní, ľavicových literátov zastrašil proces s buržoáznymi nacionalistami. Nový štart bol až v 60. rokoch. Obsahovo mu dominoval, opierajúc sa o bohaté skúsenosti, Gustáv Husák a ako symbol Alexander Dubček. Ale to už bola druhá kapitola.
Členové slovenského uskupení DAV (Eduard Erx, Emil Boleslav Lukáč, Ladislav Novomeský, Ivan Horváth, Karol Svetlík ml., Ladislav Szántó, J. Dvořák).
O AUTOROVI
Ján Čarnogurský
(narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave) je bývalý československý a slovenský politik.
Vyštudoval práva na Karlovej univerzite v Prahe, doktorát získal v roku 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.
Pracoval ako advokát, veľa zastupoval náboženských aktivistov a politických disidentov. V roku 1981 ho preto z advokácie vylúčili. V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z podvracania republiky.
Po Nežnej revolúcii sa stal prvým vicepremiérom federálnej vlády. Potom bol postupne podpredsedom vlády ČSFR a prvým podpredsedom vlády SR, stal sa iniciátorom vzniku Kresťansko- demokratického hnutia (KDH) a jeho predsedom.
V rokoch 1998 – 2002 bol ministrom spravodlivosti SR, krátko aj predsedom vlády.
V roku 2000 odstúpil z funkcie predsedu KDH a založil vlastnú advokátsku kanceláriu. O tri roky neskôr stál pri zrode Paneurópskej vysokej školy (predtým Bratislavská vysoká škola práva).
Otvorene sa hlási k svojmu rusofilstvu, je predsedom slovensko-ruskej spoločnosti založenej v roku 2006. V roku 2014 kandidoval za prezidenta, ale nepostúpil do 2. kola.
S manželkou Martou majú štyri deti.
Ivan Horváth, Vladimír Clementis a Mária Horváthová v roku 1947 pri príležitosti podpísania československo-maďarskej zmluvy na veľvyslanectve v Budapešti.
