Názov tejto krátkej úvahy som zvolil preto, lebo moje prvé stretnutie s Miroslavom Válkom sa odohralo v rovine ľudskosti. Možno to znie príliš pateticky, ale Válek mi pomohol vo chvíli, keď som sa ako človek ocitol v ťažkej a zložitej situácii.
V roku 1970 som sa po dvojročnom pobyte vo Francúzsku rozhodol vrátiť domov. Toto rozhodnutie nebolo pre mňa jednoduché. Prišla za mnou do Bratislavy moja vtedajšia partnerka a chceli sme sa vziať. Keďže bola francúzska občianka, potrebovala československé vízum. S tým bola spojená aj povinná výmena valút, myslím, že išlo o 13-15 dolárov denne. Výmena bola vo veľmi nevýhodnom kurze, 13 korún za dolár. Čakali sme na rôzne doklady a potvrdenia z Francúzska a trvalo to už príliš dlho. Peniaze sa nám po čase minuli a šéf krajskej správy a víz mi oznámil, že moju partnerku vyvezú za hranice. Podotýkam, že som pred Tuzexom a inak pokútne načierno kupoval doláre po 40 korún a vzápätí sme ich menili v povinnej výmene za 13. Argumenty, že sa budeme brať, boli striktne odmietnuté a úrady uplatňovali na nás naďalej turistické kritériá. Požiadal som o prijatie u ministra kultúry Miroslava Válka. Osobne sme sa predtým nikdy nestretli. Prijal ma v priebehu dvoch dní a v rozhovore s ministrom vnútra dosiahol, že povinná výmena valút bola výnimočne zrušená. Nebyť tejto pomoci, môj život by sa možno vyvíjal trochu inak.
Osobná garancia
V lete 1975 som nakrúcal v Bulharsku koprodukčný film a dostal som sa do nepríjemnej situácie s miestnymi policajtmi. Pred Vianocami toho istého roku ma predvolali na policajné riaditeľstvo v Bratislave. Dvaja mladí funkcionári ŠtB mi ukazovali fotografie a vyjadrenie ich kolegov z Bulharska. V najbližšom období sme sa ešte trikrát stretli. Výsledkom týchto stretnutí bol zákaz vycestovania na Západ. Jedinou možnosťou, ako obísť tento zákaz, bol podpis na spoluprácu s nimi. Začal som si pripravovať podklady na výmenu bytu s kamarátom, ktorému som chcel pomôcť vyriešiť zlé bytové podmienky, a rozhodol som sa emigrovať. Nebolo jednoduché po piatich rokoch znovu opustiť vlasť. Zmenil som teda rozhodnutie a oznámil som im, že odmietam spoluprácu. O dva dni mi odobrali pas. Požiadal som o prijatie u ministra kultúry a vyrozprával som mu podrobne celý príbeh. Niekoľko rokov pred každým vycestovaním mi Miroslav Válek písal osobnú garanciu na správu pasov a víz. Takúto podmienku si stanovil vtedajší riaditeľ. Môžem len zopakovať s miernou zmenou – nebyť tejto pomoci môj život by sa celkom určite vyvíjal inak.
Poďakovanie
Bol som raz prizvaný na diskusiu o socializme s ľudskou tvárou. Vtedy som jednoznačne odmietol obrodu komunistickej strany, ktorá sa odohrávala pod názvom Pražská jar 1968. Filmový dramaturg Albert Marenčin čiastočne oponoval argumentom, že napriek tomu režimu sa niekedy podaril dobrý scenár a dobrý film. A to je tá Dubčekova ľudská tvár. O pár rokov neskôr sme s Marenčinom a herečkou Tonkou Miklíkovou prezentovali večer poézie Miroslava Válka. Bolo to v Molièrovom divadle poézie v Paríži. Válek bol básnik európskeho rozmeru a som rád, že som sa mu za túto pomoc, za ľudskú tvár, mohol poďakovať vo francúzštine.
Autor je herec, bývalý poslanec a exministr zahraničí SR
reklama
