Návrat Alexandra Dubčeka do slovenskej a československej politiky v r. 1989 a jeho politické možnosti po Novembri významne priamo i nepriamo ovplyvnili kroky M. S. Gorbačova. Po tom, čo sa 11. marca 1995 stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ, vyhlásil politiku perestrojky a glasnosti. To vyvolalo politickú nádej aj na zásadné zmeny v ČSSR očakávané spoločnosťou. Vrátane návratu k predchodcovi prestavby, ktorým bol nepochybne Dubčekov obrodný proces z roku 1968.
Tejto nádeje sa chytil aj Alexander Dubček, ktorého politická hodnota v slovenskej spoločnosti začala stúpať. Opakovane sa pozitívne vyjadril o perestrojke a podporil ju. Jeho apely, aby sa prehodnotil postoj k roku 1968, sa však minuli účinku. Dubček sa nikdy nedočkal pozitívneho ohlasu od nového vedenia KSSZ. Naopak, musel čeliť útokom niektorých sovietskych novín.
Hodnotová schizofrénia
Vyvrcholením sklamania nielen Dubčeka, ale aj všetkých, ktorí čakali impulz na zásadné zmeny, bola Gorbačovova návšteva v Prahe a Bratislave 8. – 11. apríla 1987. Dostalo sa mu prijatia, ktoré je v povojnových dejinách porovnateľné len s návštevou prvého kozmonauta Jurija Gagarina v r. 1961. Počas návštevy sa ukázala Gorbačovova hodnotová schizofrénia. Kvôli veľmocenským záujmom ZSSR, ako aj kvôli sľubom, ktoré dal predstaviteľom normalizačného vedenia KSČ, ani náznakom nedal najavo svoje sympatie k obrodnému procesu z r. 1968. Naopak, nepriamo podporil Husákom vedenú politickú garnitúru, ktorú dosadili sovietske tanky. Fakticky tak delegitimizoval Alexandra Dubčeka a „mužov januára“, ako aj státisíce z KSČ v čistkách vylúčených reformných komunistov, ktorí chceli aktívne podporiť československú prestavbu.
Gorbačov verzus Mlynář
V knihe rozhovorov s Gorbačovom pod názvom „Reformátori nebývajú šťastní“ Zdeněk Mlynář, jeho spolužiak z moskovských vysokoškolských štúdií, Gorbačova za tento postoj ostro kritizoval: „Keď si na jar 1987 prišiel do Prahy, celý národ čakal, že povieš minimálne niečo také ako neskôr v Nemecku. Kto prichádza neskoro, toho život potrestá. Že nejakým spôsobom dáš najavo svoje sympatie k Pražskej jari, ktoré si predsa v skutočnosti mal. Trúfam si povedať dokonca aj to, že v Československu vtedy veľká časť spoločnosti vkladala do tvojej politiky väčšie nádeje než v tej dobe v ktorejkoľvek inej socialistickej krajine.“ Keď Gorbačov odpovedal, že ho prekvapili heslá na uliciach, ktoré ho vyzývali, „aby tam ostal aspoň rok“, a že to naňho „urobilo obrovský dojem“, Mlynář mu pripomenul: „No vidíš a ty si týmto ľuďom hovoril, že majú byť hrdí na to, čo dosiahli za dvadsať rokov, že roku 1968 bol zmätok, ale ‚ťažká doba‘ je už za nami, a že vy ‚ste boli s nami‘ v tej ťažkej dobe! Áno, boli, i so svojimi tankami! Ako si tak mohol hovoriť – to som vtedy vlastne nechápal a nechápem dodnes, nech beriem do úvahy akékoľvek tlaky konzervatívcov vo vtedajšom sovietskom politbyre.“ Gorbačov vysvetlil svoje vtedajšie vyjadrenia nasledovne: „Uvažoval som takto: nechcem sa teraz vracať k tej zložitej a dramatickej dobe. Chcel by som len povedať, že ani uplynulých dvadsať rokov ste nežili nadarmo, v krajine sa mnoho robilo. Začnime teraz spoločne premýšľať a postupovať ďalej, spolupracovať. Pozýval som ich, aby som tak povedal, k prestavbe. A nezabúdaj, Zdeněk, že už v marci 1985 som sa jednoznačne zriekol ‚Brežnevovej doktríny‘ a postavil sa za zásady rovnosti, nezávislosti, nemiešania sa a za plnú zodpovednosť vedenia každého štátu spoločenstva za pomery vo vlastnej krajine.“ Replika Mlynářa bola tvrdá: „Míša, ja nepochybujem o tvojich dobrých úmysloch, lenže na ľudí pôsobili tvoje reči opačne, ty si strašne sklamal, tvoje slová zneli ako požehnanie minulosti. A vyzýval si ľudí, aby sa dali cestou prestavby – lenže pod vedením osvedčených ‚normalizátorov‘, celkom zjavných pohrobkov Brežnevovej doby, ktorú si doma odsudzoval ako éru stagnácie... čože si nevedel, že bez odsúdenia intervencie, bez politickej rehabilitácie Pražskej jari nebolo v Československu možné robiť tvoju vlastnú, prestavbovú politiku?“ Gorbačov odpovedal: „No, čo ti mám na to povedať? To bolo vtedy stanovisko politbyra. Bolo schválené, tento postoj sa špeciálne prerokovával. Pražské vedenie vtedy žiadalo, aby som udalosti z konca roku 1968 priamo podporil. To som odmietol. Avšak máš pravdu, keď hovoríš o určitej dvojznačnosti môjho vyhlásenia... vtedy som ešte ani vo vnútornej politike, ani v zahraničnej nemohol robiť také kroky, aké som robil neskôr. K tomu bolo nevyhnutné najprv prejsť určitý kus cesty.“
Zachovaný názor
Gorbačov však v rozhovore s Mlynářom zahmlieva. V roku 1988 počas jeho návštevy v Taliansku ho tamojší komunisti vyzývali, aby prehodnotil rolu Dubčeka. Nevypočul ich. Ešte v marci 1989 obhajoval aj brutálnu sovietsku intervenciu v Maďarsku. V rozhovore s predsedom maďarskej vlády Miklósom Némethom 3. marca 1989 v Moskve na margo Pozsgayových vyjadrení o roku 1956 povedal: „Myslím si, že Pozsgayove vyhlásenia sú úplne extrémistické. Udalosti v roku 1956 sa skutočne začali nespokojnosťou ľudí. Neskôr tieto udalosti eskalovali do kontrarevolúcie a krviprelievania. To sa nesmie prehliadať.“ V zázname z rokovania Gorbačova s generálnym tajomníkom MSRS Károlyom Grószom 23. marca 1989 – tiež v Moskve – sa nachádza aj toto Gorbačovovo hodnotenie udalostí v r. 1968: „Sovietske vedenie nedávno analyzovalo udalosti v Československu roku 1968 a naďalej zachováva názor, že to, čo sa tam stalo, bola kontrarevolúcia so všetkými svojráznymi črtami takejto udalosti. V československých udalostiach boli zložité obdobia, ale Dubčekov režim nebol schopný zabrániť otvorene kontrarevolučným silám získať pôdu ich prostredníctvom.“ Gorbačovov najbližší spolupracovník A. N. Jakovlev, druhá tvár perestrojky, ešte krátko pred novembrom 1989 pred zahraničnými novinármi vyhlásil: „Moje úprimné presvedčenie je, že v auguste 1968 antisocialistické sily pripravovali občiansku vojnu.“
Uprednostnenie Havla
Dubček bol teda jasne v Gorbčovovej nemilosti, a preto nedostal ani len symbolickú podporu od sovietskeho vedenia pred Novembrom ani po ňom. Ani verejnú, ani po niekom odkázanú. V kontexte doznievajúcich úvah o tom, aké dohody a s kým Gorbačovovi emisári v Prahe urobili a aké medzinárodnopolitické záujmy na konci roku 1989 pritom sledovali, je veľmi zaujímavé svedectvo vtedajšieho predsedu Československej strany ľudovej Josefa Bartončíka o jeho stretnutí so sovietskym veľvyslancom zo 7. decembra 1989, krátko po rokovaniach už medzitým odstúpivšieho predsedu federálnej vlády Ladislava Adamca v Moskve: „Bolo celkom zjavné, že Gorbačov sa do diania u nás miešať nebude a Adamca hádže cez palubu. Niekoľkokrát opakoval, aký je Havel úžasný a že pani Raisa rada číta jeho hry. Došlo mi, že je designovaný nielen zo Západu, ale aj z Východu.“ Toto svedectvo naznačuje dôležitú medzinárodnú dimenziu uprednostnenia Václava Havla pred Alexandrom Dubčekom.
O AUTOROVI
Peter Weiss (narodil se 7. července 1952) je bývalý velvyslanec Slovenska v České republice.
Vystudoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského. V letech 1975 až 1989 pracoval v Ústavu marxismu-leninismu ústředního výboru KSS. Od 1984 byl vědeckým tajemníkem.
Po listopadu 1989 se stal předsedou KSS. V roce 1990 byl jedním z hlavních iniciátorů její transformace na sociálnědemokraticky orientovanou Stranu demokratickej ľavice a až do roku 1996 byl jejím předsedou. V roce 2002 SDĽ opustil a založil Sociálnodemokratickou alternatívu (SDA). Ta se o dva roky později sloučila se stranou SMER.
V letech 1990–2002 byl poslancem Slovenské národní rady, po roce 1992 přejmenované na Národní radu SR. Od roku 2009 byl velvyslancem v Maďarsku, v roce 2013 obsadil tento post v Česku a působil na něm sedm let.
reklama
