Franz Liszt sa narodil 22. októbra 1811. Podľa slovenského hudobného historika Miroslava Demka, ktorý napísal knihu Stratený syn Slovenska, bol Liszt pôvodom Slovák. Jeho starý otec sa volal Juraj a podpisoval sa ako List. Jeho stará mama sa volala Barbara Slezáková. Jeho otec Adam už začal písať svoje meno maďarským pravopisom Liszt.
V rodine nehovorili po maďarsky, jeho materinský jazyk bola slovenčina, vedel po nemecky, ale ešte lepšie po francúzsky. Pokrstený bol ako Franciscus, sám sa podpisoval menom Franz, pretože slovenčina vtedy nebola uznaným jazykom. Žili v dnešnom Burgenlande, v časti, ktorá bola pôvodne slovenská a bola súčasťou Uhorska v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. Jeho otec Adam List (na Liszt sa premenoval až neskôr) bol správcom statkov šľachtickej rodiny Esterházyovcov. Ovládal hru na violončele a niekoľkých ďalších hudobných nástrojoch a podporoval svojho syna v umeleckej kariére.
Prvý klavírny koncert odohral Franz v maďarskom meste Sopron, keď mal deväť rokov, a vzápätí nato odohral koncert v Bratislave, v paláci na Ventúrskej ulici, pred vysokou šľachtou. Tento koncert bol preňho zlomový, pretože nadchnutí aristokrati mu vzápätí zložili ročné štipendium na ďalšie štúdium vo Viedni. Okrem Viedne študoval aj v Paríži. Hoci ho tam, keď mal 12 rokov, neprijali na konzervatórium, lebo bol cudzinec, aj tak sa v Paríži i vo Viedni vzdelával u najvýznamnejších hudobníkov svojej doby formou súkromných hodín.
V roku 1831 prvýkrát počul strhujúci výkon talianskeho huslistu Nicola Paganiniho a zaumienil si dosiahnuť podobnú virtuozitu ako jeho vzor. Jeho hra bola strhujúca, vášnivá a bohatá na rôzne efekty. Dokonca si vyslúžil pomenovanie „titan klavíra“. Liszt cestoval po celej Európe a jeho predstavenia boli niečo ako dnešné koncerty najväčších popových hviezd. Ženy omdlievali, kričali, zbierali jeho vreckovky a niekedy sa dokonca bili o jeho rukavice či utrhnuté struny z klavíra. Charakteristická bola jeho zručnosť vymyslieť originálnu skladbu podľa melódie, ktorú navrhol náhodný člen publika. S hľadiskom komunikoval, dal upraviť sedadlá tak, aby sa mohol medzi ním pohybovať. Popularizoval hudbu iných skladateľov – upravoval Schubertove piesne, Beethovenove symfónie či Berliozovu Fantastickú symfóniu. Vytvoril hudobné parafrázy, ktoré prepájajú alebo kombinujú rôzne témy z opier a väčších diel.
Obraz od Jozefa Danhausera „Liszt pri klavíri“ z roku 1840. Na imaginárnom zhromaždení sedia Alexandre Dumas, George Sand, Liszt a Mária d´Agoult a stoja Victor Hugo, Niccolò Paganini a Gioachino Rossini, prihliada busta Beethovena.
Liszt bol mimoriadne príťažlivý, slávny, obletovaný ženami a životopisci mu pripisujú rôzne milostné vzťahy, vznikalo okolo neho obrovské množstvo klebiet a legiend. V roku 1833 sa zoznámil s grófkou Marie d’Agoult, ktorá bola o šesť rokov staršia, vydatá a patrila k vysokej francúzskej spoločnosti. Tajne sa s ňou stretával a keď otehotnela, napísala manželovi list a zmizla. S Lisztom mali spolu tri deti – Blandine, Cosimu a Daniela. Cosima sa vydala za Richarda Wagnera, a tak sa stal Liszt jeho svokrom. Vzťah s Marie sa však postupom času rozpadol, nezvládla množstvo obdivovateliek a afér.
Druhú veľkú lásku, princeznú Carolyne zu Sayn-Wittgenstein, stretol v roku 1847. Carolyne bola bohatá poľská šľachtičná vydatá za princa Nikolaja Sayn-Wittgensteina, s ktorým však už nežila. Práve Carolyne bola pravdepodobne najdôležitejšou ženou jeho života. Podporovala jeho rozhodnutie prestať cestovať ako virtuóz a venovať sa komponovaniu a dirigovaniu. V roku 1848 sa spolu usadili vo Weimare a Liszt sa začal venovať najmä komponovaniu, dirigovaniu a pedagogike. V tomto období vznikli jeho veľké diela – Faustova symfónia, Danteho symfónia, symfonické básne. V priebehu života skomponoval viac ako 700 diel. Carolyne bojovala o anulovanie manželstva dlhých 13 rokov. Plánovaný sobáš cirkev najskôr povolila, ale nakoniec deň pred ním zakázala. Po tejto osobnej prehre Liszt spravil niečo, čo nikto nečakal. V roku 1865 prijal v Ríme nižšie vysvätenie a stal sa abbém. Jeho život sa rozdelil medzi tri mestá – Rím, Weimar a Budapešť. V Ríme sa venoval najmä duchovnej tvorbe, vo Weimare vyučoval mladých hudobníkov a v Budapešti podporoval rozvoj hudobného života. Jeho neskoršie skladby sú síce pochmúrne a jednoduché, ale zato nezvyčajne moderné, miestami predznamenávajú hudbu, ktorá mala prísť o desaťročia neskôr. Zomrel 31. júla 1886 v Bayreuthe vo veku 74 rokov na zápal pľúc.
reklama
