Božidara Turzonovová, charismatická a šarmantní dáma, která se proslavila nezapomenutelnou rolí Emy Destinnové ve filmu Božská Ema, natáčela zase v Česku a spolupráci s režiséry Jiřím Strachem a Janem Hřebejkem si nemůže vynachválit.
O čem je film režiséra Jiřího Stracha s pracovním názvem Lajf, který jste u nás natáčela?
V dráme, ktorá je korenená čiernym humorom, sa stretáva nesúrodá pätica ľudí. A každý z tých ľudí by chcel skončiť so životom. Na bližšie neurčenom mieste spoločne nasadajú do obitého auta a vydávajú sa na prapodivnú spoločnú cestu, ktorá sa absurdne komplikuje. Medzi nimi je mladé dievča Pepé, ktoré sa nemôže vyrovnať s traumou. Ďalším je úspešný podnikateľ, ktorý bojuje s rakovinou v poslednej fáze, alebo napríklad zúrivý rasista. Ja hrám staršiu pani Bertoldovú, ktorá má veľmi zaujímavý životný príbeh. Narodila som sa ako ľavoboček na zámku, kde moja mamička bola upratovačkou. Prešla som rôznymi životnými peripetiami a keď mi zomrel manžel, získala som po ňom v dedičstve veľmi slušnú finančnú čiastku. Aj tak pre mňa už život nemá zmysel a peniaze chcem venovať na dobrú vec. Viac neprezradím, ale pravda je, že ten film má v sebe trpko komické momenty. Zvláštna trpkosť života, ktorú zažívame.
Je pravda, že jste se díky tomuto natáčení vrátila o čtyřicet let zpátky k úplně jinému filmu?
Áno. Predstavte si, že kameraman bol človek, ktorý býval v čase nakrúcania Božskej Emy asistentom kameramana a naša skriptka bola tiež rovnaká, akurát že vtedy bola mladé dievča. Stretli sme sa po štyridsiatich rokoch a pre mňa to bolo úžasné stretnutie. Milujem dobré štáby, ktoré sa stávajú nepísanou rodinou, a keď sa potom nakrúcanie skončí, je to smutné. O to viac ma stretnutie „s bývalou rodinou“ po toľkých rokoch potešilo. A vyzdvihnúť musím režiséra Jiřího Stracha, je to príjemný mladý človek a veľmi sme si rozumeli.
Manžel Božidary Turzonovové Jozef Adamovič s Emílií Vášáryovou ve hře Cyrano.
Ema Destinnová, proslulá česká operní pěvkyně, je pro oba naše národy nezapomenutelná. Jak s odstupem času vnímáte poselství filmu? Čím vás Ema nejvíc oslovila?
Film bol natočený podľa scenáristu Zdeňka Mahlera a scenár bol spracovaný ako fantázia na motívy zo života Destinnovej. Nikdy nezabudnem na fenomenálnu kľúčovú vetu, keď na ministerstve vnútra drží herec Jiří Adamíra v rukách môj pas, teda pas Destinnovej, s tým, že som svetoznáma umelkyňa a dovolí mi cestovať, ale musím spolupracovať. Ja na to hovorím: „Pán plukovník, je istá hranica, za ktorú človek nesmie.“ Nádherné tiež bolo, keď sa v rámci natáčania v Prachaticiach na námestí v čase normalizácie spievala česká hymna a to námestie bolo plné ľudí. Keď potom prišla o desať rokov neskôr Nežná revolúcia, tú eufóriu som vlastne poznala už z toho natáčania. Je pravda, že veľa vecí som najskôr zažila pri natáčaní a až potom v súkromnom živote.
Další české dílo, ve kterém hrajete ústřední postavu, je komediální seriál Pád domu Kollerů od režiséra Jana Hřebejka. Jak tam se vám hrálo?
Samotné natáčanie som si užila a pán režisér Jan Hřebejk bol skvelý. Príbeh je o tom, čo sa môže stať a tiež sa stane, keď si domov vezmete svojich starnúcich a stále dominantných rodičov. Smoliarka Vendy sa musí pod tlakom okolností nasťahovať do domu svojho dominantného otca Roberta Kollera. A jej babička, čerstvá vdova Marta, ktorú predstavujem, je významná psychologička a po smrti manžela sa tiež rozhodne nájsť útočisko v dome svojho poddajného syna Roberta. Neprišla sa prispôsobiť zabehnutým poriadkom, prišla ich prispôsobiť sebe. V dome čoskoro nezostane kameň na kameni. Ten príbeh napísala Natália Kocábová a jasne v ňom ukazuje na priepastný rozdiel medzi dnešnou mladou generáciou a staršími ľuďmi. Dnešní mladí ľudia žijú absolútne inak ako my, sú ponorení do kyberpriestoru a v ňom sa realizujú. Tam zbierajú informácie, ale, bohužiaľ, nie poznanie. Predstavte si, že tento príbeh sme ako divadelnú hru streamovali do celého sveta v čase lockdownu za kovidu a mali sme veľký ohlas.
Zdá se, že i díky natáčení filmů máte Česko projeté křížem krážem. Která místa jsou vaše srdeční?
Milujem Prahu, obaja sme ju s manželom, hercom Jozefom Adamovičom milovali. Práve v Prahe sme splodili naše dcéry. Jazdila som s divadlom na zájazdy a videla ďalšie krásne miesta. Napríklad južné Čechy a južnú Moravu, Karlove Vary, Mariánské Lázně alebo napríklad historický Prostějov. Rada spomínam na Brno, kde som hrala v tom starom pôvodnom Divadle Bolka Polívky. Nie nadarmo sa tvrdí, že keď chcete vidieť svetovú secesiu, choďte do Českej republiky. Českú krajinu miloval aj môj otec architekt. Rozdelenie Československa v roku 1992 má dve opačné stránky. Je fakt, že to asi Slovensku pomohlo, ale teraz sme v EÚ, kde vystupujeme ako dva malé štátiky. Ako Československo by sme boli väčší.
S Martinem Hubou ve hře Tajomstvo Santa Vittorie (2025).
Na co se v současnosti těšíte?
Na Vianoce. Spomínam na manžela a čas, keď sa nám narodili deti. Obe prišli na svet v decembri, takže to boli naše najkrajšie vianočné darčeky. Na Vianoce robíme všetko pre to, aby celá rodina bola spolu. Prichádzajú deti s rodinami, radujem sa z vnúčat. V našej jedálni vždy roztiahneme veľký stôl, kam sa zmestí aj štrnásť ľudí. Ozdobíme stromček, ktorý je schovaný v škatuľke a ktorý vyrábal môj muž. Keď sa nad tým zamyslím, trpko som ako dieťa niesla, že Ježiško je len fantázia, že neexistuje a v duchu naňho tak trochu verím dodnes.
Co přejete sobě, rodině, čtenářům do nového roku 2026?
Viete, už desiatky rokov mám niekde vzadu v hlave nepríjemný pocit z vojny. Začalo sa to už v čase, keď v New Yorku padli dvojičky. New York bol dovtedy mesto s úžasnou atmosférou, kam človek prišiel s tromi dolármi v ruke, a keď sa snažil, dostal príležitosť a mohol v tej ruke za čas mať pokojne tri milióny. Svet sa však mení a ja tú vojnu cítim čím ďalej bližšie. Modlím sa, aby ľudia dostali rozum a ja som sa toho pocitu zbavila. To je moje najväčšie prianie, mier a lásku všetkým ľuďom. Prajem pokojné požehnané Vianoce a v roku 2026 zdravie a pokoj.
CV BOX
Božidara Turzonovová (narodila se 28. května 1942 v bulharské Sofii) je slovenská herečka.
Od dětství navštěvovala dramatický kroužek, působila v rozhlasovém souboru a hrála na klavír. Vystudovala bratislavskou VŠMU, absolvovala v roce 1963. Během studia dostala první filmovou příležitost ve filmu Most na tú stranu, kde si zahrála se svým budoucím manželem, hercem Jozefem Adamovičem.
Po absolutoriu se stala členkou Slovenského národního divadla, kde působí dodnes. Je herečkou širokého výrazového rejstříku, brzy si jí všimli i čeští tvůrci. Do povědomí filmových diváků se zapsala zejména jako představitelka zpěvačky Emy Destinnové v Krejčíkově filmu Božská Ema. V roce 1979 byla jmenována zasloužilou umělkyní.
Zahrála si mimo jiné ve filmech Výnosné miesto, Husári, Příběh lásky a cti, Hry lásky šálivé, Buddenbrookovci, Akce Bororo, Anděl s ďáblem v těle, Der Lebensborn – Pramen života, Praha očima, Vratné lahve a mnoho dalších.
Od roku 1984 vyučovala na bratislavské VŠMU a od roku 1999 působila jako děkanka na Akademii umění v Banské Bystrici.
Je čestnou ředitelkou Mezinárodního filmového festivalu Cinematik Piešťany.
Má dvě dcery, Lucii a Andreu.
Vánoční zvyk
Jak nám Božidara prozradila, slovenským vánočním zvykem je jíst na Štědrý večer tenké bílé oplatky s medem a česnekem, což symbolizuje sladký život a zdraví. „Táto tradícia je rozšírená po celom Slovensku, aj keď niektoré rodiny môžu jesť len oblátky s medom alebo chlieb s cesnakom a medom. Cesnak sa v tejto kombinácii považuje za symbol zdravia a ochrany. U nás v rodine to funguje tak, že si sušienky namočíme do medu, pridáme kúsok cesnaku a zjeme. A urobíme si navzájom krížik na čelo, aby sme boli zdraví.“
reklama
