V druhej polovici šesťdesiatych rokov nastalo v Československu uvoľnenie. Táto veta sa často objavuje v súvislosti s príchodom tzv. pražskej jari. Osobne som to vnímal ako súčasť príchodu dospelosti, zrejme tiež preto, že som dovŕšil dvadsať rokov. Počúval som často, že režim, v ktorom som vyrastal, mal dostať ľudskú tvár.
Už v tom čase som si kládol otázku, aká je teda jeho súčasná tvár. Je to tvár nejakého zvieraťa alebo akejsi rozprávkovej bytosti? Bolo mi jasné, že ak totalitný režim dostane ľudskú tvár, prestane byť totalitným a začne sa pretvárať na demokratický. Takže si treba vybrať jedno alebo druhé. Podobné rozpaky vo mne vyvoláva názov politickej strany SMER-sociálna demokracia.
Napriek tomu osobnosť Dubčeka vyvolávala vo mne pocit dôvery. Keď hovoril o slobode slova a odstránení cenzúry, nepochybne sám tomu veril a túto vieru ponúkal verejnosti. Dubčekov slovník bol jednoduchší, otvorenejší, konkrétnejší a veľmi sa líšil od slovníka predchádzajúcich komunistických vodcov. Aj dnes oceňujem, že sa pokúsil o nemožné. Napokon v dejinách niekoľko ľudí dokázalo niečo výnimočné aj preto, že sa pokúsili o nemožné.
Alexander Dubček s Václavom Havlom.
Zhodou okolností som pätnásť rokov pred Nežnou revolúciou býval asi sto metrov vzdušnou čiarou od Dubčekovho domu. Chodieval som behávať každé ráno a vídal som autá ŠtB, ktoré stávali pred vchodom do jeho domu. Niekedy som stretol aj jeho, pozdravil som ho, ale keďže sme sa osobne nepoznali, neoslovil som ho. Stalo sa tak až v Novembri 1989 a priviedol som ho na tribúnu. Mohlo to byť na treťom alebo štvrtom mítingu na Námestí SNP. Ľudia ho prijali s nadšením, na rozdiel od iných bývalých komunistických funkcionárov, ktorí chceli niečo povedať. Celý čas, až do jeho smrti, som ostal s ním v kontakte a navštevovali sme sa aj súkromne. Alexander Dubček bol tvárou pražskej jari, ale stal sa aj tvárou Novembra ’89.
Raz sa mi zdôveril, že pri prejave k verejnosti má väčšiu istotu, keď sa môže držať zábradlia. Krátko nato sme sa ocitli spolu s viacerými na tribúne na Námestí SNP. Bolo tam okolo päťdesiattisíc ľudí. Stál som vedľa neho a keď začínal hovoriť, cítil som, že je trochu neistý. Zroloval som scenár a podal som mu ho so slovami: „Šani báči, chyťte sa zábradlia.“ Jeho prejav si vyslúžil ovácie publika. Počul som rôzne charakteristiky o Dubčekovi, ktoré sa ho snažia spochybniť. Nemienim to na tomto mieste rozoberať. Chcem však podčiarknuť, že nikto z novodobých slovenských politikov nemá také medzinárodné renomé ako Alexander Dubček. Považujem za správne nespochybňovať to. Je to na prospech nás všetkých a celej krajiny.
Autor je herec, bývalý poslanec NR SR a exminister
reklama
