Pomerne rozporuplný politik a diplomat Vladimír Clementis patrí medzi popredné osobnosti československej politickej scény prvej polovice 20. storočia.
Do politiky vstúpil už počas štúdií práva na Univerzite Karlovej. Spočiatku sympatizoval s ľavicovým hnutím. Pôsobil tiež v spolku Detvan a vo Zväze slovenského študentstva, kde sa oboznámil s marxizmom i ruským umením. Keďže mu ľavičiarska názorová orientácia úplne nevyhovovala, založil v roku 1922 s podobne zmýšľajúcimi študentmi Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska.
Viera v panslavizmus
Clementis bol spoluzakladateľom a v rokoch 1924 – 1935 aj šéfredaktorom kultúrnej revue DAV, kde v článkoch prezentoval svoje názory na témy rezonujúce v spoločnosti a zároveň ponúkal odpovede na politické i kultúrne problémy svojej doby. Revue DAV síce možno považovať za komunistickú tlač, na druhej strane v nej publikované články nepochádzali len od autorov z prostredia komunistickej strany, ale tiež prekračovali predstavy vodcov strany, keďže mladí DAV-isti sa riadili aj vlastným úsudkom.
V medzivojnovom období sa mnohí intelektuáli obracali na Sovietsky zväz, ktorý si zidealizovali a považovali ho za cestu riešenia problémov v Československu. Vladimír Clementis veriac vo všeslovanskú vzájomnosť – panslavizmus, charakterizujúci Ľudovíta Štúra, obdivoval komunizmus a veril v Sovietsky zväz. Ideu jednotného československého národa čoskoro opustil, pričom požadoval riešenie slovenskej otázky industrializáciou pôvodne agrárne zameraného Slovenska, vlastnú slovenskú inteligenciu a umelcov.
Tendencie časti slovenských politikov z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany k autonómii odmietal ako protidemokratické, pretože chcel zachovať celistvosť Československej republiky. Kritizoval zákon o krajinskom (zemskom) zriadení prijatý v roku 1927 ako nedostatočný a požadoval väčšiu decentralizáciu v administratívnej, hospodárskej a sociálnej oblasti. Žiadal akési česko-slovenské vyrovnanie ovplyvnenou komunistickou ideológiou a to „spoluprácou pracujúcich vrstiev týchto národov na spoločných záujmoch“, teda akousi cestou zdola. Uznanie samostatného českého a slovenského národa nemohlo Československej republike podľa neho ublížiť.
Cez Francúzsko do Londýna
V roku 1935 bol Clementis, už preslávený advokát, zvolený za poslanca Národného zhromaždenia. Po tom, čo v roku 1938 prešla KSČ do ilegality, odišiel na želanie strany, ktorej bol členom, cez Poľsko a Sovietsky zväz do Francúzska. Mal odísť do Ameriky, aby tam rozvíjal činnosť medzi krajanmi v USA a v Kanade, ale nestalo sa tak. Jeho otvorená kritika a spochybňovanie paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939 mali za následok jeho vylúčenie z KSČ. Spoločne s nekomunistickými politikmi Milanom Hodžom, Štefanom Osuským a Jánom Paulínym-Tóthom podpísali Memorandum, ktoré požadovalo obnovenie Československa i riešenie slovenskej otázky zrovnoprávnením Slovenska. Tým sa Clementis stal nedôveryhodným ako pre komunistov, tak aj pre Eduarda Beneša.
Po nemeckom útoku na Poľsko internovalo Francúzsko komunistických exulantov v zajateckých táboroch, vrátane Clementisa. Ten v novembri 1939 v súvislosti so sovietskym útokom na Fínsko opätovne kritizoval sovietske vedenie. V januári 1940, aby sa dostal z tábora, vstúpil do československých jednotiek vo Francúzsku, čo vedenie KSČ vyhodnotilo ako zradu. Spolu so svojou jednotkou zahraničnej československej armády sa preplavil do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie, kde ho síce internovali, ale na intervenciu československej exilovej vlády ho prepustili. Clementis sa neskôr spolu s manželkou usadil v Londýne. Pod pseudonymom Peter Hron tu v rokoch 1941 až 1945 pôsobil ako redaktor československého vysielania BBC.
Od poslanca k ministrovi
Po návrate do vlasti mu po „sebakritike“ obnovili členstvo v KSČ a na IX. zjazde strany ho zvolili za člena ústredného výboru. Od konca mája 1946 sa stal aj poslancom Ústavodarného Národného zhromaždenia republiky Československej. V povojnovom období vládla v Československu predstava, že sa Stalin i Sovietsky zväz zmenil. Aj Clementis bol prvé mesiace po druhej svetovej vojne presvedčený o možnosti multilaterálnej spolupráce Československa na jednej strane so Sovietskym zväzom a na druhej strane so štátmi západnej demokracie. O túto ilúziu prišiel v lete 1947 po tom, ako Stalin donútil Československo vzdať sa účasti na tzv. Marshallovom pláne. V novej vláde zastával post štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí a po úmrtí Jana Masaryka sa stal ministrom zahraničia. Na svojej pozícii riešil otázku odovzdania československého územia oslobodeného americkou správou civilnej správe či zúčastnil sa dôležitých medzinárodných rokovaní vrátane mierovej konferencie v Paríži, kde presadzoval výmenu – repatriáciu obyvateľstva: Maďarov z Československa do Maďarska a Slovákov z Maďarska späť do Československa.
Zbrane pre Izrael
Na poste ministra zahraničných vecí prebral od svojho predchodcu aj agendu predaja zbraní Izraelu navzdory embargu OSN. Dodávky československých zbraní i stíhačiek sa ukázali ako veľmi dôležité pre vytvorenie štátu Izrael. Do Izraela sa dokonca dostali aj dodávky, ktoré si v Československu objednala Sýria prostredníctvom židovskej organizácii Haganah. Československo tiež vyškolilo vyše osemdesiat pilotov a takmer sedemdesiat pozemných špecialistov, z ktorých neskôr viacerí boli súčasťou prvej stíhacej jednotky izraelských vzdušných síl. Stalin dúfal, že keď podporí Izrael, tak množstvo vysokopostavených Židov s ruskými koreňmi bude podporovať jeho zahraničnopolitické záujmy. No po porážke prosovietskych strán v prvých izraelských voľbách tieto jeho nádeje stroskotali. S klesajúcou Stalinovou podporou Izraela bola československá vláda nútená ukončiť predaj zbraní do Izraela. Dôstojníci, ktorí sa podieľali na spolupráci s Izraelom, boli neskôr z armády prepustení alebo preradení na podradné funkcie.
Strmý pád
Na jeseň 1949 sa ako minister zahraničných vecí a vedúci delegácie zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. Hoci ho varovali, aby sa do vlasti nevracal, varovaniam o hroziacom nebezpečenstve odmietal uveriť. Po návrate do vlasti ho už v marci 1950 odvolali z postu ministra zahraničných vecí a obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Hoci bol po svojom zatknutí v januári 1951 ochotný priznať svoje chyby, odmietal svoju vinu, ale zlomený mučením sa priznal. Po procese s protištátnym sprisahaneckým centrom okolo generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho, odsúdili Clementisa na trest smrti, hoci k tomuto centru nepatril. Vladimíra Clementisa popravili obesením 3. decembra 1952. Ani po smrti nenašiel pokoj. Jeho pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich popravených spopolnili. Bolo rozhodnuté, že ich nesmú pochovať. Popol nasypali do vreca od zemiakov a odovzdali na policajné riaditeľstvo. Jeho popol bol za jazdy rozptýlený na cestu. Clementisova rodina sa jeho rehabilitácie dočkala až v roku 1963.
Kto bol Vladimír Clementis
Pochádzal zo šľachtickej rodiny Clementisovcov, ktorá bola známa svojou pročeskou, slovanofilskou a protimaďarskou orientáciou.
Jeho otec, Ľudovít Clementis, bol skalický rodák a učiteľ na evanjelickej slovenskej škole v Tisovci. Vladimír (narodený 20.9.1902) vzdelávanie absolvoval na škole vo svojom rodisku a osemročné gymnázium v Uhorskej Skalici. Maďarizačné snahy učiteľov v dôsledku apponyiovských školských zákonov ho negatívne poznačili a prejavili sa pri riešení maďarskej otázky v Československu.
Po skončení práva pôsobil v rokoch 1926–1930 ako advokátsky koncipient a v rokoch 1931–1939 bol advokátom v Bratislave. Ako člen KSČ bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia v rokoch 1935–1939, 1946-1948, a opätovne aj po februári 1948.
Poslaneckého mandátu sa vzdal prípisom v januári 1951. Od 1945 bol tiež štátnym tajomníkom a krátko po februárovom prevrate a úmrtí ministra Jana Masaryka sa stal ministrom zahraničných vecí.
Po vykonštruovanom procese bol v roku 1952 popravený a rehabilitovaný v roku 1963.
reklama
Copyright © 2024, The BUSINESS SOIRÉE
