V roli zplnomocněnkyně vlády Slovenské republiky pro rozvoj občanské společnosti má za sebou Simona Zacharová nemálo projektů. Nyní ji čeká další, který může její roli zásadně změnit. Ve druhé polovině října se bude ucházet o přízeň lidí v regionálních volbách. V barvách strany HLAS-SD vstoupí do boje o post poslankyně Trnavského kraje.
Vládní zmocněnkyně je do značné míry prostředníkem mezi veřejnou správou a občanskou společností, krajská poslankyně už ale sama přímo rozhoduje. Neláká vás na kandidatuře právě možnost posunout se od doporučování a koordinace k reálnému politickému rozhodování?
Práve možnosť byť pri konkrétnom rozhodovaní je jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla kandidovať. Zároveň však nevnímam svoju súčasnú prácu ako niečo, od čoho sa chcem odkloniť. Naopak, skúsenosť z verejnej správy mi ukázala, že dobré rozhodnutie nevzniká iba hlasovaním. Predchádza mu schopnosť počúvať, prepájať ľudí, rozumieť problému a nájsť riešenie, ktoré je reálne uskutočniteľné. Krajská poslankyňa má možnosť tieto skúsenosti preniesť priamo do rozhodovania o veciach, ktoré ľudia vo svojom každodennom živote skutočne pociťujú. A práve to ma na tejto kandidatúre motivuje – nebyť iba pri pomenovaní problému, ale byť pri jeho riešení.
V čem jsou problémy Trnavského kraje specifické a v čem jsou naopak obrazem problémů, které dnes řeší celé Slovensko?
Trnavský kraj má veľkú výhodu v tom, že má silnú priemyselnú tradíciu, kvalitné stredné školy, množstvo šikovných ľudí a veľmi aktívne komunity. Zároveň však čelí podobným výzvam ako celé Slovensko – starnutiu populácie, odchodu mladých ľudí, nedostatku niektorých profesií či potrebe modernizovať vzdelávanie a služby. Pre mňa je dôležité, aby sme sa na tieto problémy nepozerali iba ako na štatistiky. Za každým odchodom mladého človeka je konkrétna rodina, za nedostatkom sociálnej služby konkrétny senior a za nedostatočnou pripravenosťou na krízu konkrétni ľudia v konkrétnej obci. Práve preto si myslím, že kraj má veľkú úlohu – nie všetko vyriešiť sám, ale vedieť prepájať samosprávy, školy, firmy, občiansky sektor a štát.
Kraje, respektive župy, rozhodují o velmi konkrétních věcech, které lidé denně pociťují – od středních škol a sociálních služeb přes zdravotnictví až po regionální dopravu. Ve které oblasti potřebuje Trnavský kraj nejvýraznější změnu?
Nechcela by som povedať, že jedna oblasť je dôležitejšia ako všetky ostatné. Ak by som si však mala vybrať tému, ktorá podľa mňa výrazne ovplyvní budúcnosť kraja, sú to mladí ľudia, rodiny a vzdelávanie. Kraj má priamu zodpovednosť za stredné školy a práve tam vidím veľký priestor na ešte lepšie prepájanie vzdelávania s tým, čo potrebujú firmy a región. Mladý človek by mal dostať kvalitné vzdelanie, ale zároveň predstavu, čo môže po škole robiť a či má perspektívu zostať doma. A potom je tu druhá polovica príbehu – mladá rodina. Nestačí, aby človek našiel prácu. Potrebuje kvalitné školy pre deti, šport, voľnočasové aktivity, dostupné služby a prostredie, v ktorom sa mu dobre žije. Práve toto by podľa mňa malo byť jedným z hlavných cieľov krajskej politiky.
Jedním z často používaných pojmů dneška je „participace občanů“. V praxi ale lidé mnohdy nabývají dojmu, že se jich politici ptají hlavně před volbami. Jak by měla vypadat skutečná účast občanů na rozhodování mezi jednotlivými volbami?
Participácia podľa mňa nemôže znamenať iba to, že sa občanov raz za čas opýtame na názor. Ak chceme, aby ľudia boli súčasťou rozhodovania, musíme s nimi komunikovať aj vtedy, keď práve nie sú voľby. Mne je veľmi blízky jednoduchý princíp – byť medzi ľuďmi a počúvať ich ešte predtým, ako vznikne konkrétne rozhodnutie. Starostovia, školy, občianske združenia, podnikatelia či samotní obyvatelia často veľmi dobre vedia, čo v ich prostredí funguje a čo nie. A zároveň si myslím, že participácia musí mať aj druhú stranu. Ak sa ľudí pýtame na názor, mali by sme im následne povedať, čo sme s tým názorom urobili. Aj keď výsledkom nie je presne to, čo si predstavovali. Dôležitá je dôvera a tá vzniká najmä vtedy, keď sa komunikácia nekončí odovzdaním hlasu.
Rok 2026 je Mezinárodním rokem dobrovolníků pro udržitelný rozvoj. Sama zdůrazňujete, že dobrovolnictví posiluje soudržnost a odolnost společnosti. Jakou roli mohou v jeho podpoře sehrát města a kraje?
Dobrovoľníctvo je podľa mňa jedna z vecí, ktoré dokážu veľmi prirodzene spájať ľudí. A nemusí ísť iba o veľké projekty. Dobrovoľník môže byť človek, ktorý pomáha pri kultúrnom podujatí, seniorovi, v športovom klube alebo pri mimoriadnej udalosti. Mestá a kraje môžu vytvárať prostredie, v ktorom sa ľuďom oplatí byť aktívnymi – od podpory organizácií a dobrovoľníckych centier až po vytváranie priestorov a príležitostí, kde sa môžu zapojiť. Veľmi dôležité je podľa mňa aj prepájanie generácií. Senior, mladý človek, rodina či človek so skúsenosťou z profesionálneho života môžu každý priniesť niečo iné. Dobrovoľníctvo tak nie je iba pomoc druhému. Je to spôsob, ako budovať komunitu, ktorá bude fungovať aj v náročných situáciách.
Díky své současné funkci vidíte fungování veřejné správy z celostátní perspektivy. V čem kraje svůj potenciál využívají a kde naopak narážejí na přílišnou centralizaci státu? Potřebovaly by například větší pravomoci?
Myslím si, že otázka nestojí iba na tom, či majú kraje dostať viac kompetencií. Ak dostanú ďalšie kompetencie bez dostatočných financií, kapacít a jasného rozdelenia zodpovednosti, problém sa tým nevyrieši. Potrebujeme sa podľa mňa pozerať na celý systém – čo má riešiť štát, čo kraj a čo je najlepšie riešiť priamo na úrovni mesta alebo obce. Rozhodovanie by malo byť čo najbližšie k ľuďom, ak je daná úroveň schopná problém efektívne vyriešiť. Zároveň však vidím veľký priestor na lepšiu spoluprácu medzi jednotlivými úrovňami verejnej správy. Veľa problémov totiž neleží iba na stole jedného ministerstva alebo jedného kraja. A práve schopnosť tieto kompetencie a ľudí prepájať môže byť niekedy dôležitejšia než samotná zmena kompetenčného zákona.
Co je pro vás těžší – přesvědčit člověka, aby se aktivně zapojil do občanské společnosti, nebo aby dal ve volbách hlas právě vám?
Úprimne? Oveľa ťažšie je podľa mňa presvedčiť človeka, že má zmysel byť aktívny aj medzi voľbami. Hlasovanie je jeden konkrétny moment. Budovanie komunity je dlhodobá práca. A pri sebe nechcem nikoho presviedčať veľkými slovami. Ak ma niekto ešte nepozná, nech si pozrie, čo som doteraz robila, prípadne sa ma príde opýtať, čo chcem v kraji robiť. Myslím si, že dôvera sa nedá vyrobiť kampaňou. Dá sa iba postupne vybudovať prácou. A ak po tom všetkom niekto povie, že mi chce dať svoj hlas, budem to vnímať predovšetkým ako zodpovednosť, nie ako samozrejmosť.
CV BOX
Simona Zacharová (narodila se v roce 1987 v Ilavě) je zplnomocněnkyně vlády SR pro rozvoj občanské společnosti.
Vystudovala bakalářský obor Diplomacie na University College Prague(2013), na Slovenské zemědělské univerzitě v Nitře pak MBA v oblasti Business and Commerce(2015).
Má vysokoškolský titul z ekonomie a managementu. Studovala Projektový management na americké Florida Atlantic University (2020). Mimoto absolvovala několik zahraničních stáží, například v USA, Belgii nebo Německu. Je absolventkou evropského bezpečnostního centra George C. Marshalla v Garmisch-Partenkirchenu. V letech 2016–2022 působila jako Business Development Consultant ve společnosti Century Arms na Floridě.
Po návratu na Slovensko byla rok programovou ředitelkou ve společnosti ZTS Špeciál, a. s., později projektovou manažerkou pro Institute for Central Europe. Od podzimu 2023 byla poradkyní pro obranu a bezpečnost na izraelském velvyslanectví v Bratislavě.
Vládní zplnomocněnkyní je od března 2024.
reklama
