Komentáře

Rozdelenie a nové spojenie

Publikováno: 6. 7. 2020
Autor: Milan Kňažko
Foto: Shutterstock.com, Jaroslav Jiřička
logo Sdílet článek

Na úvod považujem za potrebné spomenúť, že po voľbách 1992 som bol jeden zo štyroch členov stabilného tímu za Slovenskú stranu a že som sa zúčastnil všetkých rokovaní o možnej podobe spoločného štátu, ako aj o jeho rozdelení.

Zmena, ktorá sa odohrala pred dvadsiatimi siedmimi rokmi v Československu, je príliš vážna udalosť na to, aby sa v tejto súvislosti používali nepresné pomenovania. Niektorí to robia z nevedomosti, iní preto, aby si potvrdili svoje presvedčenie, pocit alebo názor, pre ktorý sa rozhodli.

 

Týždne rokovaní

Česko-Slovensko sa nerozpadlo, nerozbilo ani neroztrhlo. Česko-Slovensko sa rozdelilo. ROZDELILO! To je objektívny fakt. Delenie bolo výsledkom zodpovedných politických rokovaní,  prebiehalo za okrúhlym stolom, šlo o plne kontrolovaný  proces a nebol to akt nepriateľstva. Naopak. Na pokojnom, spravodlivom a bezprecedentne kultivovanom, priateľskom rozdelení sme sa dohodli po dlhých týždňoch rokovaní, na ktorých sme vyčerpali všetky iné možnosti. Zdôrazňujem, že sme sa nestretli preto, aby sme rozdelili štát, ale preto, aby sme naplnili obsahom pojem „autentická federácia“. Pripomínam, že tento termín použil ako prvý prezident Václav Havel v čase, keď sa menil v marci 1990 názov štátu. Havel mal v tom čase ambíciu odstrániť z názvu štátu ideologický nezmysel, „socialistická“. Žiaľ, táto snaha odhalila aj iné politické prešľapy okolo názvu spoločného štátu z čias prvej republiky. My sme na začiatku rokovaní presadzovali predstavu, že legitimita moci sa musí odvíjať od suverenity občana a že teda právomoci smerujú zdola nahor až po federálnu vládu. Upozorňovali sme tiež na ťažko obhájiteľnú majorizáciu spoločných politických orgánov a požadovali rovnocenné zastúpenie podobne, ako to už dlhé desaťročia fungovalo napríklad v Belgicku. Predstavy oboch strán boli však natoľko rozdielne, že jediným možným kompromisom boli dva suverénne štáty. Kľúčové bolo vyhlásenie Václava Klausa, ktorý v istej chvíli reagoval vetou: „než nějaké experimenty, to raději dva suverénni státy“. Až od tejto chvíle sme sa začali venovať rozdeleniu Československa. Prísne sme dbali na to, aby obidva štáty mohli dňom oficiálneho vzniku plne fungovať doma i v zahraničí. Pokiaľ ide o zahraničie, nemožno ignorovať kontext, že všetky postkomunistické federatívne krajiny oslobodenie od totality a nástup demokracie neprežili. Sovietsky zväz, Juhoslávia a Česko-Slovensko postihol rovnaký záver. Na pozadí špinavej vojny v bývalej Juhoslávii a občianskych nepokojov v bývalom Sovietskom zväze bolo pokojné a kultivované rozdelenie Československa vnímané veľmi pozitívne.

 

Obdobie mýtov

Počas procesu delenia a bezprostredne po ňom vznikali rôzne mýty a niektoré z nich prežívajú dodnes. Určite aj kvôli snahe ich autorov, ktorí potrebujú presviedčať verejnosť i samých seba, že mali pravdu. Napríklad tým, že predovšetkým Slováci chceli samostatný štát alebo že Klaus a Mečiar mali nekompatibilné predstavy ekonomického vývoja, narážajú na skutočnosť, že Česká vláda už v roku 1991 nechala vytlačiť kolky na rozdelenie spoločnej meny.  Čas je neúprosný a objektívny rozhodca. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes najlepšie v celej histórii nášho spolužitia. Je tomu tak aj preto, alebo najmä preto, že dôvody na nedorozumenia, napätia, možné konflikty už neexistujú. Takže, ak dnes počúvam, že naše vzťahy sú dobré napriek rozdeleniu, nemienim to spochybňovať, lebo vzťahy sú rozhodne na prvom  mieste. Bližšie k pravde sa mi však zdá tvrdenie, že je tomu tak vďaka rozdeleniu.

 

O zodpovednosti

Údajná nacionalizácia na Slovensku vraj v roku 1992 urýchlila rozdelenie. Nuž, nacionalizmus na Slovensku bol, je a bude. Tak, ako v každej demokratickej krajine. Dôležité je, aký má skutočne vplyv. Je pravdou, že na Slovensku existovali politické zoskupenia, ktoré radikálnym spôsobom požadovali samostatnosť. Reprezentovali okolo 7-8% názorov verejnosti. Podobne situácia vyzerala v Českej republike. Tieto zoskupenia na jednej i druhej strane reagovali na dlhodobo deformované vzťahy, ktoré pokrytecký komunistický režim zastrešil pojmom „federácia“. Reagovali však spôsobom neprijateľným a kompromitovali proces vecnej diskusie, ktorá smerovala k možnej dohode, k vytvoreniu autentickej federácie. Ako účastník týchto diskusií môžem zodpovedne povedať, že tieto zoskupenia nemali žiadny vplyv na naše rozhodnutia, ktoré sa skončili dohodou o rozdelení. Na tomto mieste si však musím položiť otázku, že prečo takáto diskusia nenastala skôr? Prečo sa zodpovední ústavní činitelia Slovenska touto otázkou nezaoberali a tvárili sa, že problém neexistuje? Skutočne považovali  tretinové zastúpenie Slovenska vo federálnej vláde, mizivé percento Slovenských diplomatov v zahraničnej službe, netransparentné finančné toky, a mohol by som dlho pokračovať, za správne? A vôbec prijateľné? Prečo sa nesnažili prijať demokratické pravidlá, ktoré by zobrali vietor z plachiet nacionalistickým výkrikom z jednej i druhej strany? Zdôrazňujem, že zodpovední za rozdelenie sú nielen tí, ktorí sa ho aktívne zúčastnili. V žiadnom prípade nemôžu uniknúť pred zodpovednosťou tí, ktorí neurobili to, čo urobiť mali. Je známe, že dlhodobo neriešený problém narastá na vážnosti a pretvarovanie sa, že neexistuje, je svedectvom nezodpovednosti.

 

Som čechofil

Národná identita je v mojom chápaní predovšetkým kultúrny znak. Je to pečať, ktorú si nesieme bez nášho pričinenia od prvých slov materinského jazyka. Jazyk je napokon tiež predmetom kultúrneho dedičstva a nemožno ho redukovať iba na prostriedok dorozumievania. Európa je bohatá pestrou mozaikou národných kultúr. Pestovanie a rozvoj odlišností národných kultúr je obohacovaním európskej kultúry ako celku.

Priznám sa bez mučenia, že som čechofil. Mám blízko k českej kultúre a mám ju rád. Tento pocit mám už od útleho detstva. Ako evanjelik som sa naučil modlitby v bibličtine, čo je bližšie k češtine ako k slovenčine, a keď chcem povedať otčenáš v slovenčine, musím si ho vlastne prekladať. Niekto tvrdí, že už menej rozumie slovenčine ako pred rozdelením. Je to predovšetkým o záujme a to, samozrejme, súvisí na druhej stane s kvalitou. Jeden príklad za všetky. V preplnenej Lucerne si českí diváci spievali nahlas Müllerove pesničky v slovenčine. Ja sám hrávam v českých divadlách v češtine a rozhodne to nerobím z existenčných dôvodov. Autentickú blízkosť našich národov považujem za šťastie, ktoré treba udržiavať a pestovať. Myslím si, že nadobudnúť citový vzťah k administratívno-právnemu usporiadaniu štátu je ťažšie ako ku kultúre národa. Dá sa to nazvať vzájomnosťou. Tú si každý z nás môže pestovať v sebe a nikto mu ju nemôže zobrať. Je to dobrý pocit a prajem ho každému z nás.

 

O AUTOROVI

Milan Kňažko (narodil se 28. srpna 1945 v Horných Plachtinciach) je slovenský herec, ale v minulosti byl i spoluzakladatelem VPN a HZDS, ministrem zahraničí Slovenska, místopředsedou slovenské vlády, ministrem kultury Slovenska a ředitelem televize JOJ.

#Vystudoval průmyslovou školu stavební a poté herectví na VŠMU v Bratislavě. V letech 1968–1970 byl na stipendiu na Mezinárodní divadelní akademii v Nancy (Francie). V letech 1970–1971 byl členem Činoherního souboru Divadelního studia (Divadlo na Korze). Od roku 1971 byl členem Nové scény a od roku 1985 do roku 1989 členem činoherního souboru SND. Od ledna do června 1990 byl děkanem Divadelní fakulty VŠMU. Od ledna 2003 byl čtyři roky generálním ředitelem TV JOJ.

Do politiky vstoupil hned v listopadu 1989. Po několika vysokých vládních postech politiku v roce 2002 opustil.

V roce 2014 ještě kandidoval na slovenského prezidenta a poté na primátora Bratislavy.

V roce 2016 obdržel českou Cenu Thálie za činoherní výkon v roli Jona v monohře Shylock v Divadle Na Jezerce. Hrál ve více než 150 filmech, mnoho z nich bylo českých.

Ovládá češtinu, ruštinu, angličtinu, francouzštinu.

Je potřetí ženatý, má tři syny.


reklama

https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků