Štyridsať rokov sme žili v pokryteckom režime. Tí, ktorí ho vytvorili a udržiavali, tvrdili, že to je navždy. Nedokázal som sa zmieriť s takouto perspektívou a môj pohár trpezlivosti sa začínal napĺňať prakticky už od začiatku. Tesne predtým, ako som dovŕšil päť rokov, z môjho otca vyrobili politického väzňa. To bola tá prvá kvapka. Museli sme opustiť Bratislavu a niekoľko rokov som strávil na vidieku na juhu stredného Slovenska.
Často sme sa z ekonomických dôvodov museli sťahovať a základné vzdelanie som počas ôsmich rokov nadobudol v štyroch rôznych lokalitách. Poznával som svoju krajinu skutočným životom v neľahkých podmienkach, nielen z okna obývačky v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia na stavebnej priemyslovke a bezprostredne potom som vystriedal niekoľko robotníckych profesií od kulisára, baníka až po drevorubača.
Život vo Francúzsku
Po ukončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v roku 1968 som mal najponižujúcejší a najodpornejší zážitok svojho života. Okupáciu Československa ruskou armádou schovanú pod pláštik „pomoci spriatelených armád“. To vidím ako druhú kvapku. Asi mesiac po okupácii som vycestoval do Francúzska. Francúzska vláda poskytla štipendium všetkým československým študentom, ktorí sa počas okupácie nachádzali na jej území. Absolvoval som prijímacie skúšky na medzinárodnú divadelnú akadémiu v Nancy a prežil som dva roky vo Francúzsku. Po návrate domov som takmer dvadsať rokov pracoval v divadlách a účinkoval som v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách.
Niekoľko viet
V júni 1989 sa mi dostalo do rúk Niekoľko viet od Václava Havla. Podpísal som to, pretože rôzne komunistické inštitúcie odsudzovali mojich kolegov za niečo, čo ten literárny útvar vôbec neobsahoval. Toto koncentrované pokrytectvo pridalo ďalšie kvapky do môjho pohára trpezlivosti. Vzápätí som podpísal petíciu za prepustenie politických väzňov. Bolo to niekoľko osobností, ktoré položili kvety na miesta, kde ruskí okupanti zavraždili 15-17-ročné deti. Prostredie v mojom okolí sa začalo vo vzťahu ku mne meniť. Vyradili ma z oficiálnej delegácie do Španielska. Išlo o festival československých filmov v Madride a v Barcelone. Bolo tam nominovaných šesť filmov, z ktorých vo dvoch som vytváral hlavné postavy. „Papilio“ v réžii Jiřího Svobodu a „Dobří holuby se vracejí“ v réžii Dušana Kleina. Na českom Filmexporte mi povedali, že sú to síce české filmy, ale keďže som slovenský herec, musím sa informovať na slovenskom Filmexporte. No a na tom slovenskom odpovedali presne naopak, že napriek tomu, že som slovenský herec, ide o české filmy a že mám žiadať vysvetlenie v Prahe. Z kuloárových informácií som však vedel, že rozhodla komunistická strana. Nebolo v záujme štátu, aby človek s mojimi názormi cestoval do zahraničia.
Vrátený titul a list vláde a strane
Ohlásil som sa teda na sekretariáte ministra kultúry Koyša, kde som chcel žiadať vysvetlenie. Viacnásobne na moju žiadosť o stretnutie nereagovali. Niekedy v prvej polovici októbra som teda zobral dekrét zaslúžilého umelca a predmety s tým súvisiace a vybral som sa na ministerstvo kultúry. Ochranka ma nechala prejsť, lebo som bol dostatočne známy herec, a tak som sa nerušene dostal až na sekretariát ministra. Minister nebol prítomný a jeho sekretárka namietala, že to nemôže prevziať a že mám počkať na nejakého štatutárneho zástupcu. Opatrne som všetko položil na jej stôl, zaželal som jej pekný zvyšok dňa a opustil som ministerstvo. Súčasne som napísal otvorený list ministrovi kultúry. Kópiu som poslal na úrad slovenskej vlády a na ústredný výbor komunistickej strany. V liste som uviedol všetky okolnosti. Zdôraznil som, že rešpektovanie tohto titulu znamená aj tichý súhlas s riadením kultúry a štátu, čo vnímam ako rozpor s vlastným svedomím. Reakcia na list a samotné jeho znenie boli vysielané na druhý deň na Slobodnej Európe a na Hlase Ameriky, kam som to celkom určite neposlal, a už sa zrejme nikdy nedozviem, ktorá zo spomínaných inštitúcií sa zaslúžila o zverejnenie môjho listu. Treba dodať, že predtým, ako som sa rozhodol vrátiť titul, musel som sa vnútorne rozlúčiť s herectvom, pretože za menšie priestupky niektorí moji kolegovia dostali zákaz činnosti.
Rôznorodé reakcie
Reakcie môjho okolia boli rôznorodé. Na Václaváku ma neznámi ľudia objímali s dôvetkom, že som ich Jánošík, a niektorí známi v Bratislave sa tvárili, že ma nepoznajú. Našli sa aj takí, ktorí mi povedali, že mi držia palce, ale že to musí ostať medzi nami. Uvedomoval som si, že mám dve možnosti. V lepšom prípade emigrácia, ak mi to umožnia. V horšom prípade väzenie. Neskôr mi predseda federálnej vlády Marián Čalfa povedal v súkromnom rozhovore zhruba toto: „Hovoril som im, že treba tomu venovať pozornosť, lebo za 40 rokov sa nestalo, aby niekto vrátil titul. Nemali sme na to odborníkov, nemali sme oddelenie, ktoré by to riešilo. Chartu sme sledovali, mali sme tam aj svojich ľudí, ale toto bolo nové, s tým sme nerátali.“ Nakrúcal som vtedy s Karlom Kachyňom film „Poslední motýl“. Keď sme sa stretli na pľaci, objal ma a povedal: „Co jste mi to udělal, synu můj?“ Vedel, že film, v ktorom jeden z hlavných predstaviteľov vrátil titul, pôjde do trezoru. Odpovedal som mu úprimne, že som rád, že svoj posledný film nakrúcam s ním.
November 1989
Stal som sa teda disidentom, ale žiadna z tých pre mňa nepekných možností už nedostala šancu, lebo asi o mesiac prišli novembrové udalosti. Bol som rozbehnutý, mosty spálené, takže bolo prirodzené, že som sa objavil na tribúne a že Václav Havel veľmi trval na tom, aby som sa stal jeho poradcom. Na záver len toľko, že v prvých dňoch nebol veľký nával rečníkov na tribúnu, ale každý, kto chcel hovoriť a mal čo povedať, rozhodne tú možnosť mal. Je tiež trochu zábavné, keď občas počúvam tvrdenie, že som bol vlastne iba jeden z hovorcov „mozgových trastov“. Zábavné preto, že som verejne vystupoval skôr, ako tie „mozgové trasty“ vznikli.
O AUTOROVI
Milan Kňažko (narodil se 28. srpna 1945 v Horních Plachtincích) je slovenský herec a politik.
Vystudoval herectví na VŠMU v Bratislavě. Dva roky byl členem Činoherního souboru Divadelního studia, v letech 1971–1985 Nové scény a další čtyři roky činoherního souboru Slovenského národního divadla.
Krátce byl děkanem Divadelní fakulty VŠMU, v roce 2002 se stal prezidentem Mezinárodního filmového festivalu Bratislava a v letech 2003 až 2007 vedl v pozici generálního ředitele televizi JOJ. V roce 2016 se stal hercem roku, Cenu Thálie získal za roli Shylocka v pražském Divadle Na Jezerce. V říjnu 2024 obdržel Cenu Thálie pro zahraničního umělce.
Byl poslancem Federálního shromáždění a v letech 1992–2002 poslancem Slovenské národní rady, resp. Národní rady SR. V 90. letech byl mimo jiné ministrem zahraničí a poté i ministrem kultury SR. V roce 2013 kandidoval v prezidentských volbách.
Žije v Bratislavě, je třikrát ženatý, má tři děti.
reklama
