Pri dnešnej diskusii o budúcnosti a podobe Európskej únie je dobré vrátiť sa k tradícii proeurópskeho politického myslenia. V československých dejinách bol Dr. Milan Hodža presvedčeným stúpencom spolupráce a integrácie národov celej Európy.
Tento významný štátnik vnímal európske dianie pozorne, keďže chápal, že v Európe sa po zániku monarchie rozhoduje o osude malých národov. I keď mnohí historici považujú Milana Hodžu za veľmi rozporuplného politika a človeka dvoch tvárí, nedá sa mu uprieť jeho vízia spoločnej Európy a inštinkt na pravdepodobný vývoj budúcich udalostí a potrieb.
Silná stredná Európa
Jeho zahraničnopolitická aktivita vzrástla až po vzniku ČSR, hoci už predtým komunikoval s diplomatmi z rôznych krajín. Za prvej Československej republiky pôsobil na rozličných vládnych postoch. Najvýznamnejšou v jeho kariére bola pozícia premiéra. Túto zastával od volieb v roku 1935 až do prijatia Mníchovskej dohody, ktorá viedla k pádu jeho vlády.
Pri nadnárodnej spolupráci štátov a národov strednej Európy zostal aj neskôr. Intenzívne sa usiloval o zapojenie Rakúska do stredoeurópskej spolupráce a o zamedzenie Hitlerovej expanzie do nášho priestoru. Jeho Dunajský plán z roku 1936, podľa ktorého sa mal v strednej Európe vytvoriť celistvý hospodársky priestor odstránením colných bariér, nenašiel vhodné podmienky na svoju realizáciu. Po druhej svetovej vojne sa o hospodárske zblíženie snažilo Francúzsko a Nemecko, ktoré sa jeho plánom pravdepodobne inšpirovali. Milan Hodža si o to skôr ako zvyšní európski politickí predstavitelia uvedomoval, že len jednotná a silná stredná Európa sa môže účinne zapojiť do celoeurópskej politiky. Poznajúc historické riziko vývoja stredoeurópskych dejín, veľmi dôrazne varoval pred nejednotnosťou, ktorá by menšie európske štáty zatlačila do postavenia obetí veľmocenských ambícií veľkých štátov.
Federácia ako najlepší model
Medzinárodný význam získala osobnosť Milana Hodžu aj dielom Federácia v strednej Európe, v ktorom poukázal na potrebu vzniku stredoeurópskej federácie. Ako v ňom uvádza, „...každá európska – a celoeurópska spolupráca zvlášť – potrebuje regionálne zoskupenia, na ktorých môže stavať.” Práve federácia mala nastoliť spoluprácu medzi stredoeurópskymi národmi, zamedziť mocenským tlakom a vytvoriť bezpečnostný pilier. Tento projekt, ktorý Hodža rozvíjal v období druhej svetovej vojny sa mal zriadiť po jej skončení a malo ho tvoriť osem štátov – štyri slovanské a štyri neslovanské. Išlo o Poľsko, ČSR, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhosláviu a Grécko. Milan Hodža o strednej Európe vo svojom diele napísal: „Európska bezpečnosť nemôže stavať iba na západnej demokracii. Jej stavba si vyžaduje ďalšiu spoľahlivú oporu. Je ňou stredná Európa. To isté je i v záujme európskej demokracie. Okrem Západu musí mať silnú podporu aj v strednej Európe. A preto spriaznenosť, ak nie totožnosť, demokratických ideálov a inštitúcií západnej a stredoeurópskej demokracie poskytuje uspokojujúce vyhliadky.“
Varovanie pred hegemonizáciou
Hodža bol najvýraznejším Benešovým oponentom zahraničnej politiky, ktorý sa v bezpečnosti Československa orientoval čoraz viac na Sovietsky zväz. Krátko pred smrťou v memorande Európa na križovatkách, ktoré Hodža poslal americkému Štátnemu departmentu, sa usiloval varovať pred hrozbou sovietizácie strednej Európy. Memorandum prorocky zakončil myšlienkou: „Iba slobodná stredná Európa bez sfér a skôr či neskôr stredoeurópska federácia dokážu účinne zabrániť Nemecku, aby znova získalo hegemóniu v strednej Európe alebo aby dosiahlo vedúce postavenie v budúcej Európe. So slobodnou, zjednotenou strednou Európou, s Francúzskom, ktoré sa znova vzchopí a s Ruskom, ktoré podporí európsku a medzinárodnú spoluprácu, bude Nemecko iba silným partnerom, ale nie diktátorom. Bez slobodnej strednej Európy niet zábezpeky, že Európu a niektorých jej zámorských susedov nezachváti totalitný imperializmus.”
Paneurópske hnutie
V medzivojnovom období potrebu celoeurópskeho zjednotenia najvýstižnejšie zhodnotil vo svojej knihe Paneurópa gróf Coudenhove-Kalergi. V nej nielenže presne pomenoval, prečo sa Európa musí politicky zjednotiť, ale tiež naštartoval paneurópske hnutie v mnohých európskych krajinách. Vo vtedajšom Československu si myšlienka paneuropeizmu čoskoro našla stúpencov. Sám prezident Masaryk sa vyjadril, že keby bol mladší, venoval by sa tejto myšlienke po celý život.
Milanovi Hodžovi sa skutočného uznania dostalo až po smrti. Najlepšie jeho prácu vystihol americký diplomat De Witt Clinton Poole: „Milan Hodža svojím medzinárodnopolitickým konceptom nepatrí len Slovákom a Čechom. Jeho osoba predstavuje dosiaľ najväčšiu účasť na výstavbe zjednotenej Európy. Hodža teda patrí celej Európe.”
Vo svojich spomienkach ho opísal aj gróf Richard Nikolaus von Coudenhove-Kalergi, ako “skutočného Európana oslobodeného od akéhokoľvek nacionalizmu“. Spolu s francúzskym politikom Louisom Barthouom a rakúskym kancelárom Engelbertom Dollfussom patril Milan Hodža medzi najväčších podporovateľov paneurópskeho hnutia v medzivojnovej Európe.
Jeho presvedčenie o potrebe integrácie stredoeurópskych štátov do väčších politických celkov a zoskupení v záujme ich rozvoja, prosperity a zmysluplnej existencie v meniacich sa celosvetových podmienkach je vysoko aktuálne aj dnes - a nielen pre Slovensko.
Politika už počas štúdií
Milan Hodža (narodil sa 1. februára 1878, Sučany, okres Martin, zomrel 27. júna 1944, Clearwater, USA).
Pochádzal z významnej rodiny slovenských národovedcov, kde sa dôraz kládol na vzdelanie. Ovládal sedem jazykov.
Po dlhé roky pracoval ako žurnalista a už počas štúdií sa angažoval politicky. Od počiatkov svojej politickej dráhy sa zaoberal myšlienkou na spoluprácu minoritných národov v Rakúsko-Uhorsku.
#V čase svojho vstupu do aktívnej politiky sa podieľal na spolupráci nemaďarských národov v Uhorsku a ako spolupracovník tzv. belvedérskej skupiny zoskupenej okolo následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este plánoval prestavbu monarchie na federálne spojené štáty stredoeurópske s vlastnou autonómiou.
Vďaka spolupráce so slovenskými hlasistami, Vavrom Šrobárom a Pavlom Blahom, spoznal českú politickú scénu i Tomáša Garrigue Masaryka. Vtedy ešte Hodža videl možnosti spolupráce Čechov a Slovákov iba v oblasti osvety, kultúry a hospodárstva. Politickú spoluprácu odmietal.
Rovnako ako Tomáš Garrigue Masaryk, aj on vnímal závislosť slovenského demokratizačného vývinu od pohybov v Európe a vo svete.
reklama
Copyright © 2024, The BUSINESS SOIRÉE
