Mala dlhé štíhle nohy, uhrančivé oči a charizmu, ktorej podľahli mnohí vplyvní muži, ale aj ženy. Vďaka nekonvenčnému životnému štýlu a neochote prispôsobiť sa stala sa Marlene Dietrich legendou, na ktorú sa nezabúda.
Narodila sa 27. decembra 1901 v Schönebergu, ktorý je dnes súčasťou Berlína, do rodiny aristokratky a policajného dôstojníka. Jej rodinné väzby siahali do Čiech, čo pozitívne ovplyvnilo jej vzťah k Československu.
V niektorých zdrojoch sa objavujú aj zmienky o možných väzbách na český šľachtický rod Kolowratovcov. Tie však nie sú jednoznačne doložené. Dostala meno Marie Magdalene Dietrich. Jej blízki ju volali Lena, neskôr si spojila krstné mená a vznikla Marlene. V roku 1907 jej zomrel otec a matka sa znovu vydala. Rodinné šťastie netrvalo dlho. V roku 1916 Marlene stratila nevlastného otca v prvej svetovej vojne. Marlene a jej sestru vychovávali guvernantky, ktoré ich učili hrať na husliach, klavíri, hovoriť cudzími jazykmi a slušnému správaniu v spoločnosti. Základné vzdelanie získala v dievčenskej internátnej škole, kde sa učila hrať na husliach. Neskôr odišla do Weimaru, kde sa zdokonaľovala na súkromných hodinách huslí u profesora Roberta Reitza, a pokračovala štúdiom na berlínskej Hochschule für Musik. Profesor Reitz je spájaný s jej prvými sexuálnymi zážitkami.
Modrý anjel
Marlene na vysokej škole cvičila tak tvrdo, až si poranila ruku. Tento kľúčový moment ju presmeroval na hereckú akadémiu Maxa Reinhardta v Berlíne, kde študovala kabaret a herectvo. Prvé herecké skúsenosti začala zbierať v divadle a v kabarete, kde sa zoznámila so svojím manželom, filmovým agentom Rudolfom Sieberom. Vzali sa v roku 1923 a o rok sa im narodilo prvé a jediné dieťa, dcéra Mária Riva. Berlín sa snažil zabudnúť na traumy vojny a experimentoval so zábavou i sexualitou. Marlene sa netajila svojou bisexualitou a stala sa s manželom vítanou postavou v provokatívnych a slobodných kluboch. Začala byť obsadzovaná do menších nemeckých filmov, ale zlom v jej filmovej kariére nastal až v roku 1930 filmom Modrý anjel. Film natáčal v Nemecku americký režisér Josef von Sternberg. Marlene pozval do Hollywoodu, musela zmeniť svoj vzhľad podľa požiadaviek štúdia. Súčasťou bola diéta, zúženie tváre odstránením dvoch stoličiek a nový mejkap s obočím vytrhaným do tenkej linky. Výsledkom bola femme fatale, ktorá vyjadrovala záhadnosť, túžbu, zvodnosť aj zraniteľnosť. Keď v roku 1930 spolu natočili film Maroko, Marlene získala svoju prvú nomináciu na Oscara. Hrala kabaretnú speváčku a do histórie sa zapísala scénou, v ktorej pobozkala v pánskych nohaviciach ženu.
S hudobným skladateľom Burtom Bacharachom v roku 1960 v Jeruzaleme.
Milenci aj milenky
Vzťah Marlene a Sternberga sa zmenil na milenecký. Zaradil sa tak k dlhému zoznamu milencov i mileniek, ktoré Marlene počas svojho života vystriedala. Jej manželstvo bolo len na papieri a s manželom sa intímne nestýkala od narodenia dcéry, o ktorú sa prevažne staral jej otec a opatrovateľky. Manželia však nikdy o rozvod nepožiadali. K jej prominentným milencom patril Erich Maria Remarque, Ernest Hemingway, prezident John F. Kennedy, Jean Gabin, Frank Sinatra, Gary Cooper, Marlon Brando. Blízky vzťah mala aj so speváčkou Édith Piaf. Herečkin milostný život bol pestrý a otvorený, priťahovali ju ženy aj muži. Jej bisexualita bola v tom čase výnimočne otvorená, hoci mnohé z týchto vzťahov zostávajú dodnes zahalené tajomstvom a špekuláciami. V prvej polovici 30. rokov sa Marlene Dietrich stala jednou z najväčších hviezd Hollywoodu. Pod vedením režiséra Sternberga natočila niekoľko úspešných filmov a patrila medzi najlepšie platené herečky svojej doby. Jej meno sa stalo synonymom elegancie, zvodnosti a tajomstva.
Odmietnutý Goebbels
Čoraz viac si uvedomovala meniacu sa politickú situáciu v Európe, najmä v rodnom Nemecku, kde sa k moci dostával Adolf Hitler. V polovici 30. rokov sa ju minister propagandy Joseph Goebbels pokúsil presvedčiť, aby sa vrátila do Nemecka a stala sa hviezdou nacistickej kinematografie. Marlene Dietrich však ponuku odmietla. Nedokázala sa stotožniť s režimom a postupne sa od Nemecka úplne dištancovala. Podporovala emigrantov a umelcov, ktorí z Nemecka odišli. V roku 1939 získala americké občianstvo. Keď v roku 1941 vyhlásili USA vojnu Nemecku, stará domovina Marlene bojovala proti novej. Na druhej strane stála aj jej sestra, ktorá žila v Nemecku. S manželom prevádzkovala kino pre nacistický personál koncentračného tábora Bergen-Belsen. Hoci sa priamo nepodieľala na zločinoch režimu, jej postavenie bolo po vojne vnímané veľmi kontroverzne a Marlene sa od sestry dištancovala. Aktívne sa zapojila do boja proti nacizmu. Vystupovala pre amerických vojakov priamo na fronte, cestovala do nebezpečných oblastí a svojimi vystúpeniami dvíhala morálku armády. Chodila oblečená v uniforme. Angažovala sa pri predaji vojnových pôžičiek. Podľa legendy v nočných kluboch sadala na kolená opitým darcom a držala ich na mieste, kým nebolo overené, že ich šeky sú skutočne kryté. Prezident Franklin D. Roosevelt ju pozval do Bieleho domu, poďakoval jej za podporu vojnových pôžičiek, no zároveň jej zakázal tento druh podpory, ktorý nazval prostitúciou. Marlene jeho pokyn rešpektovala a od tej chvíle sa sústredila na vystúpenia pre vojakov v kasárňach, lazaretoch a na fronte.
Odmietanie pomoci
Po vojne sa Marlene vrátila do Ameriky, no necítila sa tam úplne doma. V roku 1949 podnikla svoje povojnové turné do Európy, počas ktorého sa zastavila aj v Československu, ku ktorému ju viazali rodinné väzby a v ktorom mala množstvo priateľov medzi umelcami. Československo jej udelením občianstva formálne priznalo významný vzťah ku krajine. Nie všade ju však vítali s otvorenou náručou. Počas turné do Nemecka v roku 1960 ju publikum v Berlíne vypískalo, čo bolo dôsledkom jej otvoreného odmietnutia nacistického režimu a podpory Spojencov počas vojny. V roku 1979 si pri páde v spálni spôsobila zlomeninu nad bedrovým kĺbom. Tvrdohlavo rebelovala a odmietala lekársku pomoc. Uložila sa do postele vo svojom parížskom byte a do svojej smrti 6. mája 1992 sa už z nej nepostavila.
Na koncerte vo Francúzsku obklopená americkými vojakmi.
reklama
