Rozhovory

Ján Čarnogurský - Stojím na strane Východu

Publikováno: 30. 10. 2019
Autor: Karel Černý
Foto: archiv Jána Čarnogurského
logo Sdílet článek

Bývalého významného disidenta a později československého a slovenského politika Jána Čarnogurského hodně lidí nemusí. Důvodem jsou jeho otevřené sympatie k Rusku. Za stejnou věc mu zároveň hodně lidí tleská. Každopádně je nebývale aktivní, má jasné názory, které se nebojí říkat, je pohotový. A skvěle se s ním povídá.

V 70. letech jste byl známý jako právní zástupce lidí pronásledovaných z politických či náboženských důvodů. Známý ovšem nejen jim, ale i tehdejší StB. Co vás k tomu vedlo? Rizika vám musela být jasná.

Pochádzam z katolíckej rodiny a komunizmus bol pre katolíkov neprijateľný. To bol asi prvý impulz. Rodinné prostredie bolo taktiež protikomunistické. Štát sa ku mne správal nepriateľsky, pretože som bol synom ľudáckeho poslanca z obdobia Slovenského štátu. Hoci som bol v škole jednotkár, škola ma najskôr neodporúčala na štúdium na strednej škole, potom na vysokej. Na vyššie štúdium som sa musel dostávať rôznymi trikmi. Napríklad, na strednú školu (vtedy to bola „jedenásťročka“) som sa dostal tak, že v Bratislave som sa prihlásil do učilišťa, ale otec mi vybavil prijatie na strednú školu cez známeho riaditeľa školy v Kežmarku. Neskôr som štúdiom pochopil chybnosť marxizmu-leninizmu. Ako advokát som začal zastupovať odporcov režimu a už to šlo.

Když vás v roce 1981 vyloučili z advokacie, předpokládal jste, že se k ní ještě někdy vrátíte?

Skôr nie. A najmä, keď som sa k nej v roku 2003 vrátil, nepredpokladal som, že v nej vydržím, doteraz 16 rokov. Advokácia je mojím najdlhším zamestnaním. Dávala mi a dáva najväčšiu slobodu, preto som si ju vybral. Pokiaľ som bol advokátom, v disidentskom hnutí som sa priamo neangažoval, aby ma nevyhodili a mohol som prenasledovaných ako právnik zastupovať. Keď ma vyhodili, nič mi už nebránilo vystupovať priamo ako disident. Rok po vyhodení sme začali vydávať samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť. Právnu pomoc som ďalej poskytoval, ale už len neoficiálne. Keď som prišiel o zamestnanie úplne, bol som doma, asi tak raz za mesiac som išiel na pracovný úrad, vybral som si lístky na miesta, kde podniky hľadali právnika. Podniky som navštívil, ale nikde ma neprijali. Manželka pracovala (je stavebná inžinierka), čiže príjem sme mali a ja som sa mohol venovať štúdiu a disidentskej činnosti.

První listopadové dny 1989 jste si vlastně vůbec neužil, od srpna jste byl ve vězení. Tehdy šlo o případ tzv. Bratislavské pětky, když jste spolu s pány Kusým, Seleckým a Maňákem a s paní Ponickou napsali slovenské vládě, že hodláte uctít památku obětí okupace z roku 1968 a položit květiny. Vás nakonec soudili samostatně. Proč ta zvýšená přísnost?

ŠtB a komunistická strana si čoskoro po začatí trestného stíhania uvedomili, že urobili chybu. Bratislavská päťka akoby reprezentovala celú slovenskú spoločnosť. Selecký a ja sme boli katolíci, Hana Ponická evanjelička a spisovateľka, Kusý a Maňák vylúčení komunisti. Toto zloženie viedlo k tomu, že petície za naše prepustenie podpisovali rôzni ľudia: biskup Korec a Alexander Dubček, profesori z vysokých škôl, katolícki aktivisti, Milan Lasica. Volanie po prepustení Bratislavskej päťky zjednocovalo slovenskú spoločnosť proti komunistickej strane. Pre mnohých to bola príležitosť odpútať sa od establišmentu a prejsť k odporcom režimu. Tak sa neskôr vyjadrila premiérka Iveta Radičová, profesorka Szomolányivá, Ľubomír Feldek. A všetko sa to dialo na pozadí celkového slabnutia režimu a vôbec komunizmu v Európe. Režim sa narýchlo snažil napraviť chybu aspoň rozdelením našej skupiny. Predpokladám, že mňa dali osobitne preto, že za mnou tušili najväčšiu základňu – podzemnú cirkev. 

Soud s vámi byl 22. listopadu, před Justičním palácem byla demonstrace, byl jste osvobozen, ale prokurátor se odvolal. Věřil jste, že éra komunistického Československa už skončila, nebo jste se třeba i jen trochu obával nějakého zvratu zpět?

Že už éra komunizmu skončila som nevedel, vo väzení som mal obmedzený prísun informácií. Ale ani pred uväznením som nerozmýšľal v dimenziách, že to robím preto, aby som sa dožil konca komunizmu. To by bolo príliš abstraktné. Všetci odporcovia komunizmu sme pracovali proti komunizmu, pretože sme ho považovali za zlý spoločenský systém. Mňa osobne to zaujímalo aj preto, že politika ma jednoducho bavila a činnosť v prospech systému neprichádzala u mňa do úvahy.

V podstatě hned po propuštění jste se vrhnul na politiku a v únoru 1990 jste už byl prvním místopředsedou tehdejší vlády národního porozumění, byl jste u vzniku KDH. Události tehdy letěly obrovskou rychlostí, nicméně − táhli všichni za jeden provaz, nebo se už objevovali nejrůznější kariéristé?

Naozaj, vtedy ktorési zahraničné noviny napísali, že som urobil najrýchlejší politický vzostup v Európe. 25. novembra ma prepustili z väzenia, na druhý deň som už rečnil na demonštrácii na námestí SNP v Bratislave, o tri dni po prepustení som bol členom delegácie disidentov vedených Václavom Havlom, ktorá rokovala s federálnym predsedom vlády Ladislavom Adamcom o prevzatí moci v štáte a 10. decembra, čiže dva týždne po prepustení z väzenia, som na Hradčanoch skladal sľub ako prvý podpredseda federálnej vlády. Založenie KDH som nosil v hlave už dávno. Fakt je, že jednota bývalých disidentov sa začala dosť rýchlo trieštiť, ale nenazval by som to, že sa objavili karieristi. Najskôr sa začali objavovať nacionalisti, potom liberáli a ďalší podľa ideového založenia. Svojím spôsobom to bolo prirodzené. Už keď prišiel do federálnej vlády návrh amnestie novozvoleného prezidenta Václava Havla, viacerí sme k tak širokej amnestii mali výhrady, trochu sa ju aj podarilo okresať, ale výsledok bol kompromis medzi pôvodným návrhom a jeho kritikou. Takých tém neskôr pribúdalo. Veľkou témou sa čoskoro stala podoba hospodárskej reformy. Či bude rýchla podľa Václava Klausa alebo postupná podľa Valtera Komárka. 

Mee Too a jiné vlny

Pro Jána Čarnogurského je typické přímé vyjadřování bez obalu. Třeba i k vlnám typu Mee Too, genderové, rasové a jiné vyváženosti, diskuzí kolem sňatků homosexuálních párů apod. Jak to na něj působí, nejsou to pro něho zprávy jak z jiné planety? 

„Negatívne. Veď práve tieto vlny prispeli, že som prívržencom Východu a nie Západu. V Rusku takéto problémy nemajú, resp. si s nimi vedeli poradiť. Homosexuáli nie sú diskriminovaní, ale svoju sexuálnu náklonnosť nesmú predvádzať pred mládežou, čiže verejne. Veď ani heterosexuáli. Nie sú to pre mňa správy z inej planéty, ale z planéty Západ. Západ nás tlačí do takých nezmyslov a oslabovania vlastnej spoločnosti. Je charakteristické, že zo Západu neprichádza vlna nazývaná vlastenectvo.“


Je něco, co je z vašeho dnešního pohledu na tehdejší dobu chybou?

Neskôr sa ukázalo, že kupónová privatizácia nebola optimálnou metódou privatizácie, ale keď ju Václav Klaus navrhol, javila sa ako najlepšia a najmä nikto nenavrhol nič lepšie tak, aby to malo spoločenskú podporu. Práve v týchto dňoch som dostal výzvu na zaplatenie akéhosi poplatku od slovenského Centra cenných papierov za kupón z kupónovej privatizácie. Pre mňa bola kupónová privatizácia výlučne stratovou operáciou. Taktiež motivácia rozpustiť Radu vzájomnej hospodárskej pomoci a ekonomický útek z Východu na Západ nám skôr poškodil. Na Slovensku budovanie diaľnice Považím a nie juhom do Košíc. Keby sme budovali diaľnicu alebo rýchlostnú cestu juhom, už by bola v Košiciach.

Ve vysoké politice jste pak působil 12 let, mohl jste tedy „v přímém přenosu“ vnímat vývoj politiky, rozvoj Slovenska i Česka. Byl jste s ním, včetně rozdělení Československa, spokojený?

Nuž, spokojný nie, pretože politika sa stávala veľmi rýchlo surovou a málo kultúrnou. Ale vidíme, že dnes je to skôr horšie. Asi to súvisí s povahou demokratickej politiky. Dnes politiku urýchľujú a tým vyostrujú sociálne siete. My na Slovensku sme v 90tych rokoch vybojovali zápas s Vladimírom Mečiarom. Bol to tvrdý zápas, ale vnútornými silami sme ho vybojovali a Slovensku priniesol relatívnu stabilitu. Terajšie politické zápasy sú iné než na aké sme boli zvyknutí v zápase s komunizmom. Ale učíme sa. O rozdelenie Československa som sa perspektívne usiloval. Nechcel som, aby v integrovanej Európe Slovensko nevystupovalo samostatne a pod svojím menom, ale ako súčasť iného členského štátu. Som predsa autorom vety: Chceme v Európe vlastnú stoličku a vlastnú hviezdičku. Ale vždy mi išlo o to, aby k rozdeleniu došlo ústavne a korektne voči Čechom. Aby sme zostali do budúcnosti potenciálnymi spojencami. Preto som sa v rokoch 1991-1992 nepustil do súťaže s Vladimírom Mečiarom o to, kto skôr vyhlási samostatné Slovensko. Taká súťaž by skĺzla do demagógie a populizmu. Historicky vzaté, Slovensko si teraz počína skôr dobre.


Odpočinek

Ján Čarnogurský je pořád politicky velice činný, aktivní na facebooku i na svých webových stránkách, nedávno byl jako zahraniční pozorovatel u voleb v Abcházii. Čím se udržuje v neustálé duševní i fyzické kondici? „Už som povedal, že politika ma baví. Chcem aspoň mikroskopicky prispieť k posilneniu Východu, pretože v tom vidím posilnenie spravodlivosti a práva vo svete. Z právnej praxe už skôr odchádzam, nové prípady na zastupovanie už neberiem. Politickú publicistiku robím s radosťou. Mám oporu v rodine. Máme štyri deti a deväť vnúčat. Robí mi radosť ako napredujú. Americký spisovateľ napísal, že najzaujímavejšie je sledovať vývoj tvorivej sily. V rodine mám tvorivú silu. No a posledný relax mi robí vážna hudba.“


Jaké to bylo poté, co jste politiku opustil? Nechyběla vám?

Z politiky som odišiel, pretože som už nemal dostatočnú podporu ani v KDH a celkove som nebol schopný brzdiť príklon Slovenska k NATO, USA, protiruskej politike. Odišiel som, aby som mohol začať znovu odspodu budovať politiku stredoeurópskeho Slovenska, zohľadňujúcu naše záujmy na Východ aj na Západ. Už mesiac po odchode z vlády som začal pracovať na iniciatíve petície za referendum o vstupe do NATO. Nepodarilo sa nám zozbierať 350 tisíc podpisov, len asi 200 tisíc, ale aj samotný zber podpisov bol určitým prebudením pre Slovensko, že NATO a USA nie je pre nás to pravé orechové. Ešte vo vláde som nehlasoval za povolenie preletov lietadiel NATO ponad Slovensko bombardovať Juhosláviu a dodnes zaznieva v slovenských médiách, že aspoň niekto sa ozval proti. Je pre mňa zadosťučinením, že práve v týchto dňoch je zverejnený prieskum americkej agentúry v krajinách EÚ, ako by sa ľudia postavili v prípade konfliktu USA – Rusko. Na Slovensku je výrazne viac ľudí, ktorí by sa postavili na stranu Ruska než na stranu USA. Som členom Valdajského klubu v Rusku. Stretávajú sa tam odborníci na politiku z celého sveta. Slovenská politika, prepáčte, aj česká, mi pripadá taká okresná. Už štvrtý rok organizujeme v Bratislave, ale aj v iných mestách, demonštrácie proti výstavbe základní NATO alebo USA na Slovensku. Slovensko tento rok aspoň čiastočne prerušilo rokovanie s USA o rekonštrukcii dvoch letísk na Slovensku za americké peniaze. Letiská by sa stali v skutočnosti americkými základňami. Čiže politika, akú máte na mysli, mi nechýba.

Takže se vám nelíbí?

Bežnú politiku na Slovensku, aj v Čechách takmer nesledujem. Základný rozpor vo svete je rozpor medzi Východom, reprezentovaným Ruskom a Čínou a Západom, reprezentovaným USA. Stojím na strane Východu. Východ, konkrétne Rusko, teraz viac bráni tradičné európske a kresťanské hodnoty, vrátane medzinárodného práva, ako USA. Je mi ľúto, že Európa úplne poklesla do druhoradého postavenia klienta USA. Slovensko a Česko vajatajú a zatiaľ nevedia robiť dôstojnú politiku ochrany vlastných, ale zároveň aj európskych, záujmov. Možno je to osud malých národov medzi veľkými blokmi.

Nejsou vám vaše sympatie k Rusku předhazovány a vyčítány?

Nie, skôr naopak. V súčasnosti ma ľudia na Slovensku vnímajú najmä ako rusofila. Často ma ľudia na ulici zastavia a vyjadria mi sympatie s mojim rusofilstvom. Možno je v tomto situácia na Slovensku iná než v Česku. Je doslova obdivuhodné, že napriek protiruskej propagande všetkých médií sa na Slovensku zachováva dobrý vzťah k Rusku. Informácie o Rusku v médiách sú takmer výlučne negatívne, ale to asi prispelo k tomu, že vzrástla sledovanosť alternatívnych médií, ktoré publikujú skôr prorusky.

Se slovenským souborem na vrcholu Mátry v Maďarsku.


Ján Čarnogurský (narodil se 1. ledna 1944 v Bratislavě) je bývalý československý a slovenský politik.

Vystudoval práva na Univerzitě Karlově v Praze, doktorát získal v roce 1971 na Univerzitě Komenského v Bratislavě.

Pracoval jako advokát, zastupoval hodně náboženské aktivisty a politické disidenty. V roce 1981 ho proto vyloučili z advokacie. V srpnu 1989 byl zatčen a obviněn z podvracení republiky. Z vězení byl propuštěn 25. listopadu 1989.

Po sametové revoluci byl prvním místopředsedou federální vlády národního porozumění a předsedou Legislativní rady vlády. Poté byl postupně místopředsedou vlády ČSFR a prvním místopředsedou vlády SR, byl iniciátorem vzniku Křesťanskodemokratického hnutí (KDH) a jeho předsedou. V letech 1998−2002 byl ministrem spravedlnosti SR, krátce také předsedou vlády.

V roce 2000 odstoupil z funkce předsedy KDH a založil vlastní advokátní kancelář. V roce 2003 stál u zrodu Panevropské vysoké školy (dříve Bratislavská vysoká škola práva).

Je otcem čtyř dětí.

reklama

https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků