Druhá svetová vojna priniesla historické zmeny do usporiadania Európy. Veľká časť strednej Európy pripadla do geopolitickej sféry Sovietskeho zväzu vrátane vtedajšieho Československa. Stálo za tým víťazstvo Sovietskeho zväzu vo vojne nad nacistickým Nemeckom a ležali pod tým obete 27 miliónov sovietskych občanov. Na veľké geopolitické zmeny nadväzovali malé politické posuny na malom Slovensku. Tam bolo za vojny známe, kto sú komunisti, kto ľudáci, kto agrárnici atď. Každá skupina navštevovala „svoju“ kaviareň a popíjala vo „svojej“ vieche.
Po prepade Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom minister vnútra Alexander (Šaňo) Mach chcel ukázať rozhodnosť a dal zavrieť niekoľkých známych komunistov, medzi nimi Gustáva Husáka. Husákova manželka Magda, rodená Lokvencová, pracovne poznala Pavla Čarnogurského, poslanca Snemu (a otca autora tohto textu), prišla za ním a požiadala o intervenciu za oslobodenie manžela. Pavol Čarnogurský navštívil Šaňa Macha s argumentáciou, prečo robí z neškodných komunistov martýrov a zvyšuje ich význam. Mach uznal argument a Husáka dal prepustiť. V priebehu vojny sa situácia opakovala ešte raz.
Boj o katolíkov
Po vojne sa pomery obrátili. Platil prezidentský dekrét o zaistení poslancov Snemu ako vinníkov vojny. Otca uväznili v Spišskej Starej Vsi. Teraz sa moja matka obrátila na Husáka, už povereníka vnútra a právomocou nástupcu Šaňa Macha, so žiadosťou o prepustenie manžela. Gustáv Husák vyhovel a otca prepustili z väzenia. Tentoraz to však nebolo iba odplatenie služby. Husák už vtedy politicky rozmýšľal o krok dopredu. Hlinkova slovenská ľudová strana, vládnuca strana v slovenskom štáte, bola rozpustená a zakázaná. Voľby mali byť približne o rok. Na politickom ihrisku boli v skutočnosti len dve strany – Komunistická a Demokratická, združujúca najmä evanjelikov. Husák vedel, že ak budú vo voľbách v skutočnosti len tieto dve strany, katolíci, tvoriaci väčšinu obyvateľov Slovenska, nebudú voliť komunistov. Preto mal záujem, aby vznikla tretia strana, ktorú by volili bývalí voliči HSĽS. Vtedy by komunisti mali nádej na víťazstvo. Potreboval však kontakt na autentického „ľudáka“. Za takého sa hodil Pavol Čarnogurský. Na základe mobilizácie otec po prepustení z väzenia nastúpil do čsl. armády v Košiciach, kde sa nachádzal aj Husák po príchode z Moskvy. Nastal kontakt medzi nimi a rozhovory o vzniku novej „katolíckej“ strany. Katolíci mali tiež záujem na povolení „ich“ strany, pretože by mohla dôslednejšie presadzovať záujmy – zjednodušene povedané – katolíckej skupiny obyvateľov. Medzi dôležité požiadavky katolíckych zakladateľov novej strany patrilo, aby prezidenta Jozefa Tisa Národný súd neodsúdil na smrť, resp. aby v prípade odsúdenia dostal milosť, o čom rozhodovala vláda.
V roku 1971 s Erichom Honeckerom a Walterom Ulbrichtom.
Prehraté volby
Zakladanie novej strany pokračovalo nádejne. Boli povolené Katolícke noviny a veľmi rýchlo sa rozšírili. Stanovy boli schválené. Predsedom strany sa mal stať Emanuel Böhm, počas vojny predstaviteľ Slovákov v Maďarsku, ktorý musel celý čas odporovať Horthyho režimu. A na tom to stroskotalo. Povolenie strany podliehalo Národnému frontu s vedením v Prahe. Ten dal podmienku, aby sa predsedom strany stal medzivojnový politik Vavro Šrobár, na Slovensku v konzervatívnych kruhoch úplne neprijateľný. Zakladatelia upustili od zakladania novej strany a uzavreli Aprílovú dohodu s Demokratickou stranou. Ta voľby v máji 1946 suverénne vyhrala, získala dve tretiny hlasov, Komunistická strana necelú tretinu.
Súd a väzenie
Politické cesty Gustáva Husáka a Pavla Čarnogurského potom išli pár rokov samostatne. Nasmerovali ich bližšie k sebe v Moskve. V júni 1948 prijalo komunistické Informbyro pod Stalinovým vedením rezolúciu proti buržoáznemu nacionalizmu. Priamo smerovala proti Titovej politike v Juhoslávii, ale vzťahovala sa aj na ostatné krajiny východného bloku, ktoré by chceli robiť samostatnú politiku nezávislú od Moskvy. Keď rezolúcia spomínala buržoázny nacionalizmus, v komunistickom Československu najskôr prišiel funkcionárom na um slovenský nacionalizmus. Najvyššie postavenými slovenskými komunistami boli Vladimír Clementis a Gustáv Husák. V januári 1951 ich oboch plus ďalších ŠtB zatkla. Obvinili ich, že chceli rozbiť Československo. K obvineniu by sa im hodil ľudák, ktorý sa raz už na rozbití republiky zúčastnil – Pavol Čarnogurský. O jeho oslobodení Husáka z väzenia za vojny aj o rokovaniach s Husákom po vojne viacerí vedeli, tak prečo do toho nezamiešať aj rokovania o rozbití republiky? Pavla Čarnogurského ŠtB zatkla tiež v januári 1951. Ale ani on, ani Husák mučeniu vo väzení nepodľahol a nevypovedali podľa návodov vyšetrovateľov. Otca prepustili bez súdu v novembri 1951, Husáka vyradili z hlavnej skupiny a súdili v samostatnej skupine až po Stalinovej smrti. Najskôr ho súd odsúdil na doživotie, postupne mu trest znižovali, až ho v máji 1960 prepustili na amnestiu. Na čele pôvodnej skupiny vystriedal Vladimíra Clementisa Rudolf Slánský. Oboch a ďalších deviatich popravili.
Ponovembrové dni
Gustáv Husák aj Pavol Čarnogurský po prepustení pracovali v stavebných podnikoch v Bratislave v robotníckych funkciách. Raz sa stretli pri plnení povinností a povedali si o svojich skúsenostiach. Potom sa Gustáv Husák stal prezidentom ČSSR a autor tohto textu v decembri 1989 – po prepustení z väzenia na Husákovu individuálnu amnestiu, o ktorú nežiadal – skladal do jeho rúk ústavný sľub prvého podpredsedu federálnej vlády národného porozumenia. Gustáv Husák mi pri skladaní sľubu povedal: Ja som ťa nedal zavrieť. Gustáv Husák zomrel v novembri 1991. Bol som vtedy predsedom slovenskej vlády (v rámci Česko-Slovenska) a zúčastnil som sa na jeho pohrebe v Bratislave. Husákov popol je uložený na cintoríne v jeho rodisku Dúbravka, dnes časť Bratislavy. Môj otec Pavol Čarnogurský zomrel v decembri 1992. Pochovaný je v rodnom kraji v Zamagurí.
O AUTOROVI
Ján Čarnogurský (narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave) je bývalý československý a slovenský politik.
Vyštudoval práva na Karlovej univerzite v Prahe, doktorát získal v roku 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.
Pracoval ako advokát, veľa zastupoval náboženských aktivistov a politických disidentov. V roku 1981 ho preto z advokácie vylúčili. V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z podvracania republiky.
Po Nežnej revolúcii sa stal prvým vicepremiérom federálnej vlády. Potom bol postupne podpredsedom vlády ČSFR a prvým podpredsedom vlády SR, stal sa iniciátorom vzniku Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) a jeho predsedom.
V rokoch 1998 – 2002 bol ministrom spravodlivosti SR, krátko aj predsedom vlády.
V roku 2000 odstúpil z funkcie predsedu KDH a založil vlastnú advokátsku kanceláriu. O tri roky neskôr stál pri zrode Paneurópskej vysokej školy (predtým Bratislavská vysoká škola práva).
Otvorene sa hlási k svojmu rusofilstvu, je predsedom slovensko--ruskej spoločnosti založenej v roku 2006. V roku 2014 kandidoval za prezidenta, ale nepostúpil do 2. kola.
S manželkou Martou majú štyri deti.
reklama
