Osobnosti

Albánska kráľovná Geraldina: “Biela ruža z Oponíc”

Publikováno: 12. 3. 2020
Autor: Silvia Mária Petrovitsová
Foto: Slovenská národná knižnica, Fortepan.hu, Wikimedia Commons, Albanian Royal Family, albanianroyalcourt.al
logo Sdílet článek

Oponice, ako jediná slovenská obec ležiaca neďaleko Nitry, sa môže pochváliť, že dala svetu kráľovnú! Nešlo o kráľovnú módy alebo filmového plátna, ale o skutočnú. Reč je o albánskej kráľovnej Geraldine.

Najstaršia z troch detí oponického grófa Júliusa Apponyiho a jeho americkej manželky Gladys Virginie Steuartovej sa narodila 6. augusta 1915. Otcova rodina patrila medzi elitu uhorskej aristokracie, do ktorej sa rod zaradil až v 1. polovici 18. storočia. Rodina jej matky, ženy s mimoriadne elegantným štýlom v duchu Coco Chanel, pochádzala z bohatej newyorskej rodiny írsko-škótskeho pôvodu. Geraldinin starý otec z matkinej strany bol v službách americkej diplomacie ako konzul v Antverpách.

 

Pucciniho Mimi očarila kráľa

Mladá Geraldina študovala na súkromnom kláštornom gymnáziu Sacré Coeur v Pressbaum, neskôr v Spojených štátoch a Paríži, až svoje štúdiá zavŕšila na Viedenskej univerzite. V Budapešti sa zdržiavala častejšie. Pre finančné problémy, ktoré sužovali jej rodinu, bola nútená pracovať ako stenografka a krátku dobu sa živila aj prácou v kiosku Maďarského národného múzea v Budapešti.

Patrila k najkrajším ženám svojej doby. Popri šarme, elegancii a príťažlivosti disponovala tiež veľkým umeleckým, zvlášť speváckym talentom. Podarilo sa jej získať angažmán sopranistky v budapeštianskej opere, kde od roku 1936 hosťovala. Na jeseň 1937 excelovala v titulnej úlohe Mimi slávnej Pucciniho opery Bohéma. Fotografie mladej umelkyne s pozitívnymi ohlasmi začali plniť stránky novín a časopisov i titulky s komentárom: Biela ruža z Oponíc.

Práve jeden z týchto časopisov sa dostal do rúk vtedy 40-ročného, ešte slobodného albánskeho kráľa Ahmed Zoga I. Pôvodne albánsky politik, prezident a neskorší kráľ síce pochádzal z bohatej veľkostatkárskej rodiny, no chýbal mu šľachtický pôvod. Keďže si uvedomoval potrebu oženiť sa a postarať sa o budúcnosť svojho rodu i trónu, zaujímal ho aj pôvod očarujúcej mladej opernej hviezdy, grófky Geraldiny Apponyiovej. Kontaktoval ju prostredníctvom vyslancov. Na jednom z budapeštianskych bálov aristokratickej smotánky ju v decembri 1937 oslovili s pozvaním kráľa na silvestrovské oslavy do kráľovského paláca v Tirane.

Medzi albánskym kráľom a grófkou so slovenskými koreňmi sa začala veľká ľúbostná romanca. Už na Nový rok ju Zoga požiadal o ruku a Geraldina ho neodmietla. Po polnoci, 1. januára 1938, prerušil kráľ oslavu a prítomných tritisíc hostí si vypočulo vyznanie krásnej žene po jeho boku, ktoré zakončil žiadosťou o ruku. Geraldina prikývla. Ale, aby si mohol vziať oponickú grófku za manželku, musel kráľ prekonať ešte dve závažné prekážky. Sobáš podliehal schváleniu parlamentu a zaľúbenci potrebovali aj pápežský dišpenz, keďže Ahmet Zoga I. bol moslim. Ich svadba rezonovala v domácej i svetovej tlači. Jej termín stanovili na 27. apríla 1938 a korunovácia mladej kráľovnej sa konala o mesiac neskôr.

 

Korunu mala len 345 dní

Mladá Geraldine z Oponíc sa tak stala prvou a zároveň jedinou albánskou kráľovnou v histórii. Osud jej ako kráľovnej dožičil len 345 dní. Krátko po svadbe otehotnela. Medzitým si obľúbila novú vlasť, naučila sa jazyk, získala si lásku a dôveru svojho ľudu. Nikdy sa totiž nezaoberala sama sebou, ale svoju pozornosť venovala núdznym. Založila nemocnice a rôzne charitatívne spolky. Šťastné obdobie sa akoby zavŕšilo 5. apríla 1939 narodením jediného dieťaťa, korunného princa Leka. Európa však kráčala k druhej svetovej vojne. Albánsky ľud vtedy žil v úplne mylnej ilúzii bezpečia. S Nemeckom a predovšetkým s Talianskom ich krajina udržiavala veľmi dobré diplomatické styky. No bola to práve rozpínavosť fašistického Talianska, ktorá ich pripravila o chvíle pokoja a šťastia.

Na realizáciu sľúbeného plánu vytvoriť z Albánska akési Švajčiarsko Balkánu už nezostal čas. Všetko prekazil vpád niekdajšieho “spojenca” - Talianska a ultimátum, že sa Albánsko stane talianskou provinciou. Mussoliniho šéf diplomacie, gróf Ciano, svojho času jeden zo svadobných svedkov kráľovského páru, vo svojich memoároch cynicky spomínal, že s vpádom do Albánska sa vyčkávalo len na narodenie malého následníka trónu. Šťastie mladej rodiny bolo až príliš krátke a len pár dní po narodení korunného princa museli pod vplyvom udalostí utiecť do zahraničia. Vďaka tomu, že si stihli vziať so sebou desať debien zlata, mala rodina svoj život v exile zabezpečený. Pri odchode z Albánska sľúbili svojmu ľudu, že sa po skončení vojny vrátia. No sľub kvôli komunistickému režimu nemohli naplniť… Po vojne sa obyvatelia vojnou zdecimovaného Albánska obrátili na Sovietsky zväz, ktorý však nebol ochotný rešpektovať absolutistické nároky kráľa. Komunisti nastolili v Albánsku totalitný režim na čele s Enverom Hodžom, ktorý rodine vstup na albánsku pôdu zakázal.

 

Exilové peripetie osudu kráľovnej bez koruny

Pre Geraldinu a jej rodinu sa začal v exile nový život. Útek bol veľmi zložitý. Krátko po pôrode bola vyčerpaná a novonarodený dedič trónu Leka nevyhnutne potreboval zdravotnú starostlivosť. Kráľ zabezpečil arménskeho lekára a len vďaka nemu Geraldina a Leka túto náročnú cestu prežili. Utiekli cez Grécko, Turecko, Rumunsko, Poľsko, Estónsko, Švédsko a Nórsko do Francúzska. Druhú svetovú vojnu prežili čiastočne vo Francúzsku, neskôr na Britských ostrovoch v pohodlí štyridsaťizbového kaštieľa v Devant Parmoor House. Pre meniacu sa situáciu v Británii museli zvážiť, kam odísť a kde sa usadiť. Prechodný domov v roku 1946 našli v Egypte u kráľa Farouka. Z Egypta museli odísť, keď Gamal A. Nasser prevzal v roku 1952 moc. Rodina odišla do Francúzska, na Azúrové pobrežie.

Zdravotný stav kráľa Ahmed Zoga I. sa začiatkom 60. rokov rapídne zhoršil. Zomrel 9. apríla 1961 vo veku 65 rokov vo francúzskom meste Suresnes. Leka, ktorý vyštudoval na Sorbonne a absolvoval britskú vojenskú akadémiu v Sandhurste, bol po smrti otca v parížskom hoteli Bristol slávnostne korunovaný za albánskeho kráľa ako Leka I.

Rodina sa usadila v Madride vo vilovej štvrti Puerto del Hiero. V ťažkom období pomohla Geraldine a Lekovi bulharská cárovná Jana, ktorá takisto žila vo vyhnanstve. Priviedla ju do vysokej španielskej spoločnosti, kde Geraldine získala množstvo cenných diplomatických kontaktov pre Albánsko, krajinu, ktorú nesmela oficiálne zastupovať. Bola prototypom ženy, ktorá svoju vlasť milovala a o svoj ľud za zaujímala aj v čase emigrácie. Zdalo sa, že sa situácia mení k lepšiemu, no opak bol pravdou.

Po smrti generála Franca a obnove španielskeho kráľovstva očakávali od nového španielskeho kráľa Juana Carlosa podporu pri obnove monarchie v Albánsku a nástupe Leka na trón. Juan Carlos však takýto záujem nemal a ich vzťahy sa postupne zhoršovali. Situáciu zavŕšili Lekove vyhlásenia o obsadení Albánska. Potom, čo polícia našla v ich madridskej vile veľké množstvo zbraní, prevalilo sa aj zapletenie mladého kráľa do trhu so zbraňami. Obvinenie z jeho údajnej spolupráce s teroristickou organizáciou ETA sa však nepreukázalo. Vyhrotenú situáciu vyriešili úrady a kráľ Juan Carlos v roku 1979 vyhostením Leka I. Hoci Geraldina nemusela Španielsko opustiť, s jediným synom odišla dobrovoľne. Opustili Európu, odišli do Juhoafrickej republiky, kde zostali až do roku 2002.

 

Nádej na návrat do vlasti

Po páde totalitných režimov v strednej, východnej a juhovýchodnej Európe sa zdalo, že nastanú lepšie časy. V Albánsku i naďalej platil zákon, zakazujúci kráľovskej rodine vstup do krajiny. Napriek tomu sa Lekovi podarilo koncom 90. rokov do krajiny nielen dostať, ale aj vystúpiť na verejnom zhromaždení stúpencov monarchie. Prvý pokus o návrat do vlasti sa skončil neúspechom a mladý kráľ s ochrankou museli odísť.

Začiatkom nového milénia sa Albánsko zbavilo totalitných praktík zavedených Enverom Hodžom. Albánsky parlament väčšinou hlasov v roku 2002 zrušil nielen zákaz vstupu kráľovskej rodiny do krajiny, ale aj zákaz pôsobenia jej členov v politike a vo vláde.

Návrat domov

Uplynulo šesťdesiattri rokov až sa takmer 87-ročná kráľovná Geraldina mohla opäť vrátiť domov. Na letisku ju vítali nadšené davy Albáncov.

V lete 2002 sa Geraldinin zdravotný stav začal zhoršovať a po sérii ťažkých srdcových infarktov jej srdce dotĺklo vo vojenskej nemocnici v Tirane 22. októbra 2002. Po rozlúčke v Katedrále Shen Pjetri ju na poslednej ceste do kráľovského mauzólea sprevádzali tisíce Albáncov. Nechýbal syn Leka, členovia albánskej kráľovskej rodiny, predstavitelia vlády, popredné osobnosti a umelci. I keď pre ich krajinu nemohla urobiť viac, priniesla závan európskej západnej kultúry, preukázala ľudskosť, odvahu i vytrvalosť. Stala sa ikonou. Jej niekdajší “poddaní” ju mali radi a vážia si ju dodnes.

 

Šťastný domov detstva

Hoci sa narodila v Budapešti, jej domovom v čase detstva a dospievania boli Oponice (v maďarčine Appony), rodové sídlo Apponyiovcov. Práve podľa sídla si rod odvodil aj svoje meno.

Deväťročnú Geraldine zasiahla smrť otca. Potom, čo sa jej matka vydala za francúzskeho dôstojníka, presťahovali sa do juhofrancúzskeho Menton Ville. Geraldina spolu so sestrou Virginiou a bratom Júliusom sa do Oponíc spočiatku vracali len na dlhšie návštevy starej matky a rodiny, no neskôr sa sem aj vďaka zásahu Apponyiovcov vrátili nastálo. Svoj šťastný domov v Oponiciach opustila až po smrti milovanej babičky Margaréty v júni 1931. Aj keď Oponice neskôr navštevovala menej, zostali jej domovom.

 

 

Apponyiovská knižnica na zámku v Oponiciach je dnes prístupná verejnosti.

 

Milovníčka literatúry

Obľubu u Oponičanov si získala aj dobrou znalosťou slovenčiny. Na svoje detstvo a mladosť si rada zaspomínala aj ako albánska kráľovná. V jednom zo svojich listov krajanom napísala: “Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala...”

Milovala literatúru, starobylú rodovú knižnicu až tak, že sa venovala vytváraniu katalógu najzaujímavejších kníh. Ich knižnica patrila k najrozsiahlejším šľachtickým knižniciam. Konkurovať jej mohla len desiatka viedenských knižníc, napr. Liechtensteinova, Metternichova alebo Schwarzenbergova. Mala 30 000 zväzkov a dodnes je najkrajšou interiérovou knižnicou na Slovensku.

reklama

https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz https://www.smeny.cz

Mohlo by vás zajímat

Více článků